26.10.07 Život so psom

bojazlivosť

Tento článok je preložený pomocou Google Translate. Na jeho ručnom preklade pracujeme. Ďakujeme za pochopenie.

Bojazlivosť nebýva vnímaná majiteľovi tak pálčivo, ako je to pri dominantný psie agresivity. Je to z pohľadu majiteľa pochopiteľné - agresívny pes môže podstatne horšie ovplyvniť chod domácnosti, životy a zdravie ľudí, s ním prichádzajúcich do styku. Napriek tomu však prekonanie bojazlivosti je mnohokrát ďaleko zložitejší a zdĺhavejší proces než prevýchova dominantného psa. Navyše aj u bojazlivého psa sa môžeme stretnúť s defenzívne agresivitou, tomu sa však budeme venovať bližšie v kapitole agresivita. Skúsený cvičiteľ vždy radšej siahne po dominantným než po bojazlivá psovi, pretože vie, že s bojazlivým psom sa oveľa viac nadrie a nedosiahne takých výsledkov vo výcviku ako so psom dominantným.

Bojazlivosť psa sa najčastejšie prejavuje ako neprimeraný strach z neznámych situácií, nových alebo strach vzbudzujúcich pachov (veterinárnej ordinácie), z nových osôb, zvierat či vecí a hlasných zvukov. Príčinou strachu býva vrodené založenia psa, nedostatočná socializácia psa v ranej šteňací fáze. Bojazlivosť môže pes získať tiež kopírovaním chovanie iného psa - veľmi často sa tak šteňatá naučí bojazlivosti od bojazlivé matky alebo sa ich plachosť dostaví ako dôsledok nevhodného zaobchádzania zo strany človeka. Často však býva príčinou rôzna kombinácia týchto faktorov. Bojazlivý pes reaguje útekom, triaškou, schovávaním sa do temných kútov, kňučaním, štekaním, pomočovaním alebo pokálením sa, prípadne i defenzívne agresivitou. Táto reakcia sa môže stupňovať až do paniky.

Ak je príčinou strachu počiatočná výchova v izolácii od ostatných psov i ľudí, je nutné počítať s tým, že sa bojazlivosť psa zrejme nikdy nepodarí odstrániť úplne a možno ju len zmierniť. V zásade však platí, že niečo s bojazlivým psom možno robiť vždy, vždy možno stav upraviť a zmierniť.

Stretla som sa s fenkou nemeckého stavača, ktorou sa snažil poľovník zbaviť vrodené bojazlivosti pred výstrelom tým, že jej do tela zapíchal zatváracie špendlíky, na ktoré uviazal povrázky, za ktoré suku priviazal a obďaleč strieľal v domnení, že vďaka bolesti fena bude prinútená zostať na mieste a na streľbu si zvykne. Ako to dopadlo, je asi každému jasné. Našťastie sa fenku podarilo od poľovníkov zachrániť skôr než ju zastrelil. Fena javila všetky znaky týraného psa - triasla sa, jachtal zuby, pomočovala sa a neustále pokňourávala - a to aj niekoľko mesiacov potom, čo sa jej poľovník zbavil. Ujali sa jej ľudia, ktorí ju síce poskytli základné potreby, ale nemali čas sa jej venovať. V koterci byť nemohla, pretože bola hlučná a koterec demoloval, v byte bola nečistotná. Vonku na prechádzke sa správala nervózne, nesústredila sa, na výcvik reagovala bojazlivo. Zdalo by sa, že ide o beznádejný prípad, ale suka mala šťastie a ujali sa jej mladí manželia, ktorí s ňou mali veľkú trpezlivosť, naučili jej čistote v byte, dopriali jej veľa pohybu a veľmi intenzívne sa jej venovali, takže všetky príznaky sa u nej podarilo podstatne zmierniť.

Ako teda zaobchádzať s takým psíkom a ako mu pomôcť? Predovšetkým je potrebné s ním nadviazať kontakt a vzbudiť jeho dôveru, pokiaľ sa jedná o bázlivce, ktorého ste si čerstvo zaobstarali. Neponáhľajte a nesnažte sa násilne u psa strach zlomiť, docielili by ste pravý opak. Ak máte druhého psíka a ten je dobre socializovaný a psa nevníma nepriateľsky, aj ten vám môže v procese prevýchovy veľmi pomôcť. Psíka kŕmte z ruky po kúskoch, aby si na vás zvykol, doprajte mu niekde pokojné miesto, odkiaľ k vám môže sám prichádzať. Či vám to umožňuje usporiadanie bytu, zariaďte ho vopred tak, aby pes nemohol zaliezať pod nábytok. Ak tak urobí, počkajte, až vylezie sám, vy sami sa správajte úplne prirodzene a uvoľnene.

V prípade, že pes už k vám vybudovaný vzťah má a verí vám, pracujte na posilnenie svojej vedúcej pozície vo svorke. Pes vás musí rešpektovať a veriť vám a byť si istý, že vy ho ochránite za každých okolností. K tomu je potrebné dobrý nácvik základných povelov. Cvičte je napred tam, kde sa pes cíti istý. Traumatizujúce prostredie spočiatku úplne vypustite. Potom postupne môžete zvyšovať náročnosť okolitého prostredia, ale nikdy až do tej miery, kedy sa prejaví u psa strach.

Ak sa tak stane, majiteľ by nemal dopustiť, aby sa pes otočil a utiekol domov alebo so psom z traumatizujúceho miesta sám rýchlo utiekol. V chôdzi pokračujte smerom k podnetu stále rovnakým tempom a neuhýbajte od neho, ak sa pes zastaví, trhnite rázne vodítkom a pokračujte, prípadne môžete skúsiť strachovať podnet prekonať s rozbeh (napríklad jazdiaci schody v metre).

Ak sa pes bojí rušného prostredia, je potrebné ho vodiť na pevnom vodítku s odolnou karabínou a dobre dotiahnutým obojkom, aby pes v panike neutiekol a nevběhl treba pod kolesá auta alebo sa nestratil. V panike môže pes reagovať aj agresívne, a to aj taký pes, ktorý sa agresívne predtým nikdy neprejavil. Ak takúto reakciu môžete očakávať, psovi nasaďte radšej košík. V prípade, že pes prejaví strach, ho v žiadnom prípade nesmiete chlácholiť a utešovať. Hoci to znie kruto a veľa majiteľov s tým má problém, snažte sa akceptovať, že takými prejavy by ste strach psa podporili, pes by získal dojem, že sa deje naozaj niečo mimoriadne, čoho sa treba obávať.

Majiteľ musí smerom ku psovi stále vysielať pokojnú istotu, aby si pes bol vedomý, že sa nič nedeje. Ak majiteľ zmení svoje pohyby a intenzitu hlasu, prípadne prejaví iné neštandardné správanie v snahe psa upokojiť, pes si to spojí s obávaným podnetom a vyhodnotí situáciu ako vážnu, na ktorú inak reaguje aj sám majiteľ, čo psa posilní v uistenie, že sa jedná o ozajstné nebezpečenstvo. Pokiaľ pes prejaví strach z nejakého predmetu, môžete napríklad k predmetu pristúpiť, dotyčný predmet pohladkať a hovoriť k tej veci normálne intonáciou. Keď pes javí potrebu predmet ovoňať, umožnite mu to, už máte takmer vyhrané. Ak máte možnosť zareagovať dostatočne včas - napríklad vidíte sa blížiť obávaný predmet, osobu či zviera, privolajte psa, pripnite ho na vodítko a cvičte s ním základné poslušnosť či sa hrajte a odmeňujte jeho žiaduce správanie pochvalami a maškrty. Takto psa zabavujte celú dobu, po ktorú trvá obávaná situácia. Pochvalu psovi uštedrí až strachovať podnet prekoná a opäť kráča pokojne vedľa vašej nohy.

Pri ťažších prípadov môžete pristúpiť k systematickej desenzibilizácii behaviorálnej metódou. Čo si pod tým máte predstaviť? Kedysi som mala príležitosť prihliadať na katedre klinickej psychológie v Amsterdame behaviorálnej metóde, s ktorou odstraňovali u klientov fóbie z lietania. Pomocou audiovizuálnej techniky bola postupne predvádzaná letiskové hala, neskôr odbavovanie pasažiera, nástup do lietadla až po pristátí. Klientom bol meraný tep a kožné odpor a podľa nameraných hodnôt bola sledovaná miera stresu. Keď tieto hodnoty prekročili určitú hranicu, zastavila sa projekcie a s klientom sa počala vykonávať relaxácie. Až po nastolení normálne hodnoty sa mohlo pokračovať v projekcii. Niektorým klientom stačila zbavenie sa chorobného strachu z lietania dve sedenia, niekto ich potreboval treba 18-20.

Podobne si budete počínať aj s odstraňovaním chorobného strachu u psíkov. Mieru stúpajúceho stresu však musíte odhadovať z prejavov vzrastajúcou nervozity psa. Pri strachu z konkrétneho prostredia, osoby alebo zvuku začnite psa navykať veľmi postupne. Prevýchova bude náročná na čas a musíte sa obrniť veľkou trpezlivosťou. Podstatou je postupné zvyšovanie intenzity strach vzbudzujúceho podnetu až na normálnu mieru. Počas prevýchovy nesmie byť nikdy zviera vystavené nepríjemnému zážitku v plnej sile, aby sa v ňom prebudil strach, inak môžete začať opäť odznova.

Začnite s najnižšou intenzitou podnetu - u prostredia, osoby alebo psa je to vzdialenosť, pri zvuku jeho hlasitosť a postupne sa približujte - tak, aby zviera počas celého procesu nepocítilo strach, ale maximálne miernu nervozitu. Počas vystavenia psa nepríjemnému podnetu sa so psom hrajte, ak zviera neprejavuje strach, odmeňte ho maškrty, chváľte ho a zamestnajte ho výcvikom. K zosilňovanie intenzity podnetu prikročte až vtedy, ak pes zvláda bez strachu a nervozity predchádzajúce mieru podnetu.

Pre rad majiteľov býva problém veterinárne ošetrenie a následná domáca starostlivosť o psa. Čistenie uší, česanie, kúpanie a podobné úkony sú pre niektoré psíkov veľmi traumatickú záležitosťou. Pokiaľ máte psíka odmala, tieto úkony nepodceňujte, psíka zľahka češte, zvykajte na hrebeň aj na kefu tak, aby mu to bolo príjemné. Naučte ho bez odporu si nechať otvoriť papuľu aj nechať si vyčistiť ušká. V momente, kedy má pes napríklad bolestivý zápal v ušiach a na tie si nenechá siahnuť, je už na nejaké učenie neskoro a následný boj s psíkom, ktorého sa pokúšate ošetriť, nemusí byť pre vás víťazný, pre psa bude veľmi traumatický a pre vás takisto . Mnoho majiteľov sa mi ponechávala, že si po takomto zákroku pripadajú ako neúspešní padouchové a bojí sa, že pes k nim stratí dôveru. Mnohé z nich radšej psa nelieči alebo oň nestará, prípadne to zverujú cudzej osobe, v obave, že by u psíka stratili sympatie. Toto v žiadnom prípade nemožno odporučiť. Chorého psa musíme ošetriť a nepríjemné zákroky pes musí prijímať práve od pána, ktorému verí.

U starších psíkov postupujte tak, ako bolo spomenuté vyššie, nadviažte napred kontakt a dôveru a neskôr upevňujte poslušnosť. Pred prípadným ošetrením psa privolajte. Ak spozná, čo sa chystá, utečie a skryje sa a na povel privolanie nereaguje, ignorujte ho do tej doby, než sa vynorí z úkrytu, potom ho privolajte, krátko si s ním pohrajte, ak sa bráni a vy ho nezvládnete, poproste niekoho, aby vám psa pridržal, nechlácholte ho a urobte to, čo treba. Majte po ruke pripravené maškrty a až sa pes upokojí, pochváľte ho a odmeňte ho.

Za čas, až psík spozná, že mu nehrozí žiadna smrteľná hrôza, úkonu sa nevyhne žiadnym vykrucováním a na záver dostane aj maškrtu, jeho strach bude postupne slabnúť. Pokiaľ vrčí alebo chňapne, nasaďte mu košík alebo fixačné náhubok z obväzu. Po čase sa môžete dočkať aj toho, že až začnete chystať čistiace pomôcky alebo injekciu, pes bude namiesto strachu radostne krúžiť okolo vás, vrtieť chvostíkom a očakávať maškrtu. Veľmi užitočné je podávanie nejakého špeciálneho maškrty, ku ktorému sa psík inak ako po ošetrení nedostane a ktorý mu veľmi chutí.

Pri prevýchove extrémne bojazlivých psíkov nám môže pomôcť aj veterinárne špecialista na poruchy správania podávaním psychiatrických liekov, ktoré spočiatku môžu celý prevýchovný proces uľahčiť a urýchliť, avšak bez převýchovného procesu a len pôsobením liekov sa problému rozhodne nezbavíte.

Text: Dana Bočková, www.utulky.estranky.cz

Foto: Marie Lokingová