Mať po svojom boku psa nie je samozrejmosťou!

Súhlasíte, že správanie psov, ich výchova či výcvik nie je pre každého z nás len prechádzkou ružovým sadom? Rovnako tak nie je úplne jedno, akého psíka si vyberieme v útulku. A určite nie je hanbou nechať si pomôcť od skvelého trénera. A my vám teraz možno maličko poradíme a rozhodne vás s niekým zaujímavým zoznámime!

Tie najsilnejšie príbehy píše sám život. A presne jeden taký pre vás v nasledujúcom rozhovore máme. Rozprávanie s trénerom psov, sympatickým Jakubom Slávikom, som si naozaj užila. Nielenže mi načrtol pozoruhodné postrehy o psoch z útulkov a tiež o tréningu, ale zveril sa nám aj so svojim neľahkým životným príbehom. A možno práve ten neľahký osud z neho urobil takého skvelého človeka a trénera zároveň.

Jakube, vy pochádzate z psíčkarskej rodiny a tak mi povedzte, aké bolo také detstvo?
Celé svoje detstvo som prežil na klasickom cvičáku a veľmi rád na to spomínam. A aj keď by som sa už k metódam, ktoré sa predtým a bohužiaľ občas aj teraz používajú, nikdy nevrátil, mnohé ma to naučilo, a to ako o psoch, tak aj o ľuďoch, ktorí sa okolo kynológie pohybujú. Bol to čas strávený s ľuďmi, ktorí psy naozaj milovali a trávili s nimi všetok svoj voľný čas. Možno to teraz vyznelo, ako keby som pamätal prvú republiku, ale aj keď mám len tridsaťšesť rokov, mám pocit, že je to celá večnosť.

Spomeniete si ešte na svojho prvého psa, a čo všetko ste spoločne robili?
Na prvého psa nikto nikdy nezabudne. Bol to vlkosivý nemecký ovčiak Ajax a dostal som ho vo svojich jedenástich rokoch. Dodnes si pamätám, aký som bol pyšný, že mám konečne svojho vlastného psa. Všade som ho bral so sebou a trávili sme spolu vonku veľa času; toho pacholka som jednoducho miloval. Chcel som ho naučiť úplne všetko, čo som videl u starších. Ten si chudák so mnou musel skúsiť. Bola to taká moja živá kynologická základná škola, a ako to už v tom čase bývalo zvykom, venoval som sa s ním športovej kynológii, nič iné som vtedy ani nepoznal. Bohužiaľ Ajax z dôvodu choroby odišiel za dúhový most veľmi predčasne. Aj dnes považujem nemeckého ovčiaka za unikátne plemeno a to, čo niektorým psovodom odpustí vo výcviku, ma dodnes prekvapuje.

V súčasnej dobe je situácia úplne iná. Opustili ste rady klasických cvičákov a vrhli sa na iný štýl práce so psom. Prečo a čo vám to prináša?
Popravde, radu klasických cvičákov som opustil ďaleko predtým, než som začal pracovať so psami týmto spôsobom. V živote ma bohužiaľ stretlo niekoľko zásadných zvratov a následná zmena životného štýlu nebola v zhode so spolužitím so psom. Ale aby som odpovedal na otázku. Nerád používam termín „pozitivka“, pretože je opradený mnohými mýtmi a dnes má mnoho výcvikárov skreslenú predstavu o tom, čo to tá „pozitivka“ vlastne je a ja ich na jednu stranu chápem. Mne tento spôsob práce otvoril úplne iné obzory. Tréning psa na základe jeho dobrovoľnej spolupráce a zohľadnenie jeho potrieb vám prinesie do tréningu možnosti, ktoré boli v minulosti nepredstaviteľné. Stačí jeden pohľad na psa, ktorý si predtým nenechal ani siahnuť na obojok a dnes si nechá dobrovoľne aplikovať kanylu; hneď vám dôjde, že vďaka tomuto prístupu sa dá so psom dohovoriť aj bez trestov a nátlaku. Dokonca si vlastne ani nedokážem predstaviť, že by ste toto dokázali so psom po zlom. Viem, že si niektorí teraz budú klopať na čelo, ale kto niekedy videl pracovať trénera napríklad morských cicavcov, dá mi určite za pravdu. Alebo nie. V každom prípade „pozitivka“ nie je len spôsobom práce so psami, ale životným štýlom.

Páči sa mi váš súčasný psí partner Darwin. Nie je to pes, ktorý skladá vrcholové skúšky, nie je to pes s rodokmeňom dosahujúcim až k nebesiam. Ako sa hovorí, je to obyčajný voříšek, ktorý však do vášho života zasiahol ako blesk z čistého neba. Mohli by ste nám o ňom a vašom spoločnom spolužití povedať viac?
Darwin do môjho života vstúpil vo svojich približne troch rokoch. Svoje prvé roky života prežil v podstate v klietke, pretože jeho príbeh započal v množiarni, následne putoval do útulku a potom ku mne. V tej dobe to bol reaktívny vorch, ktorý riešil mnohé situácie hryzením a ja v domnení, že viem ako na to, pretože mám skúsenosti s veľkými a silnými psami, som sa vrhol do jeho nápravy. Popravde som často narážal na neúspech, a tak som sa snažil hľadať rôzne cesty a spoločne sme sa učili čo a ako. Našťastie to dobre dopadlo az Darwina sa stal parťák, ktorý ma podržal ako na potulkách prírodou, tak aj v športe. Dokonca s nami absolvoval púť do Santiaga de Compostela. Tú sme začali v Porte a za dvadsať dní sme ušli pár stoviek kilometrov a úspešne dorazili do Santiaga. Tam som sa naozaj presvedčil o tom, aký skvelý pes to je. S týmto parťákom som tiež objavil agility a okamžite sa doňho zamiloval.

Aha! Takže som sa pomýlila. Na šport ste sa nakoniec dostali. Mohli by ste nám to viac priblížiť?
Iste, vďaka našej trénerke Lenke Sack sme to dotiahli do výkonnostnej kategórie A3 a našu kariéru sme zakončili kvalifikáciou na majstrovstvách Českej republiky v Děčíne, kde sme spoločne zabehli tri pekné čisté behy. Pre niektorých pretekárov rutina, ale pre mňa veľký zážitok. Keby mi niekto na začiatku nášho agilitenia povedal, že si na tej republike zabeháme, tak sa potrhám smiechom. Aj keď nemáte psa s predispozíciou pre tento šport, tak to ešte neznamená, že v ňom nemôžete byť úspešný. To samozrejme platí aj naopak. Hlavne vás to musí baviť a výsledky sa dostavia. A keď sa nedostaví, tak čo? Nič. Tie hodiny strávené spoločným trénovaním za to stoja. V našej kotline máme obrovské množstvo skvelých pretekárov a pre mňa bolo cťou sa od nich učiť a zmerať s nimi sily, aj keď sme napríklad nedosahovali ich kvalít. Ale vždy je pre mňa na prvom mieste pes pre život a až potom pes pretekár. Teraz som tak veľmi zablúdil v spomienkach, že som skoro zabudol na Destiny.

No áno, váš druhý súčasný pes. Tak aká je ona?
Destiny je austrálska kelpia a už vyše roka novým členom mojej rodiny. Toto plemeno som si vysníval už pred niekoľkými rokmi a keď Darwin odišiel do dôchodku, tak to klaplo a mám toho malého blázna doma. Des je úplne iná liga. Je pracovitá, dravá a trošku praštěná. Máme pred sebou veľa práce, ale verím, že to všetko do seba zaklapne a pobeží tak, ako má. To, či sa vydáme cestou pretekania, zatiaľ neviem, ale nikdy nehovorme nikdy. V súčasnej dobe skôr okukujeme pre mňa nové disciplíny a uvidíme.

Ďalšou zaujímavou vecou, ktorá ma na vás naozaj zaujala, a vyššie ste sa aj málinko zmienili, je vaše cestovanie a „študovanie“ správania pouličných psov. Kde všade ste boli a čo vám to dalo?
Medzi moje obľúbené destinácie patrí jednoznačne Ázia. Som som tiež podnikol jednu zo svojich najdlhších ciest – pred niekoľkými rokmi som tam strávil trištvrte roka. A ktoré krajiny konkrétne som navštívil? Keď pominiem tie európske, tak to boli Barma, Laos, Kambodža, Thajsko, Vietnam, Malajzia, India, Nepál, Filipíny, USA; niektoré z nich mi tak učarovali, že som neodolal a musel som ich navštíviť viackrát. No, a samozrejme Kuba, pretože som polovičný Kubánec. To máme s Darwinom spoločné, obaja sme kríženci. Možno preto si tak rozumieme. Ale keď sa vrátim k otázke. Nie som etológ, a tak slovo „študovanie“ by asi nebolo presné. Ale áno, pri svojich potulkách svetom sa na pozorovanie psov zameriavam, pretože mi to predovšetkým prináša lepší vhľad do psej vnútrodruhovej komunikácie. Keď počujem o prirodzenom správaní psov, vždy sa mi vybavia túlavé psy. Myslím, že v našich podmienkach máme často skreslenú predstavu o tom, čo je socializovaný pes, a na toto sú tuláci skvelým študijným materiálom. Naši domáce psy tiež niektoré rámce správania oproti túlavým psom vôbec nemajú, alebo len v malej miere. Nepotrebujú ich. Vítam teda každú príležitosť sa s týmto zoznámiť v teréne. A aj keby som to všetko nemohol zužitkovať v spolužití so psom, tak aj tak je to pre mňa nesmierne zaujímavé.

Čo národ a jeho kultúra, to určite iný prístup. Zoznámili by ste nás s nejakými zaujímavosťami z iných krajín?
Určite a veľmi rád, ale práve túto tému by som si ponechal na samostatný článok.

Čo teda majiteľom a predovšetkým ich psím parťákom ponúkate? Je to klasický prístup, moderné metódy alebo úplne niečo iné? A akí klienti sa na vás môžu obrátiť?
V podstate sa snažím ukázať ľuďom cestu, ktorá vedie k tomu, aby sa naučili efektívne pracovať so svojim štvornohým parťákom a nedochádzalo medzi nimi k nedorozumeniu. Či už ide o reaktívne alebo bojazlivé psíky, separačnú úzkosť, poslušnosť alebo napríklad prípravu šteniat pre bezproblémové spolužitie s majiteľom. Ale myslím, že by mi mnoho mojich kolegov dalo za pravdu, že sme skôr tréneri ľudí ako psov. Ako som už spomenul vyššie, môj spôsob tréningu je zameraný na to, aby trénovaný pes vstupoval do tréningu dobrovoľne, bez nátlaku a trestov. A môžu sa na mňa obrátiť všetci tí, ktorí chcú porozumieť svojmu parťákovi a pracovať s ním.

Máte za sebou celý rad psov a psích príbehov. Zaujímalo by ma, či sa vám nejaké psie osudy naozaj vryli do pamäti – či tie dobré, alebo tie zlé?
Jednu z príhod, na ktorú rád spomínam, má na svedomí moja obľúbená klientka, ktorá na prvú lekciu dorazila bez psa so slovami, že pes je unavený a že to odmaká za neho. Potom som mal veľkú radosť, keď sa ozval jeden pár s tým, že chcú psíka z útulku a či by som im s výberom nepomohol. Z toho som bol nadšený, pretože sa u mňa v tréningu objavujú psy z útulku, ktorí často trpia na rôzne povahové a iné neduhy, s ktorými si začínajúci psíčkar často nevie rady. Nehovorím, že si ľudia nemajú osvojovať psíkov z útulku, ale je veľmi dôležité si vyberať tak, aby sme neprecenili svoje schopnosti a samozrejme tak, aby pes, ktorého si privezieme domov, bol kompatibilný s naším životným štýlom, čo je pre začiatočníka veľmi ťažké objektívne posúdiť . Pokiaľ si necháme poradiť, tak môžeme týmto nepríjemnostiam aspoň trošku predísť.

Niekedy si ľudia nevedia predstaviť, čo ten zamatový chlpáč môže v rodine napáchať. A namiesto radosti môže ísť niekedy napríklad aj o život, mám pravdu?
V čerstvej pamäti mám príbeh Tochiho, dvojročného zástupcu plemena akita inu. Tochi je nedôverčivý k ľuďom a táto nedôvera prerástla v agresii. V jeho prvom roku života prekonal niekoľko operácií predných nôh a bohužiaľ jeho vtedajší ošetrujúci veterinár sa s jeho manipuláciou, ako sa ľudovo hovorí, „nemazal“, a tak to v kombinácii s bolestivou liečbou malo za následok vznik agresívnych prejavov voči ľuďom. Samozrejme nemožno s istotou povedať, že iba táto skutočnosť stojí za jeho problémy, ale iste sa na nich podieľala veľkou mierou. Najprv sa takto prejavoval voči mužom a neskôr svoje správanie generalizoval aj na ženy. Tochi ku mne prišiel už doliečený a na prvý pohľad zdravý. A tu sa dostávame k jadru tohto príbehu. Pokiaľ sa u psa snažíme odstrániť niektoré nežiaduce správanie, prvé, čo nás bude zaujímať, je, či pes nie je chorý alebo neprežíva bolesti. Ono totiž, keď vás bude dlhodobo bolieť chrbát, tak pravdepodobne budete neadekvátne reagovať aj na podnety, ktoré by vás za normálnych okolností nechali chladné. U zvierat tomu nie je inak, a tak aj keď sme s Tochim začali ihneď pracovať, poprosil som klientku, aby celú situáciu konzultovala s veterinárkou, aj keď sa Tochi javil ako zdravý. Pani veterinárka nám potom dala za pravdu, že je možné, že stále trpí bolesťami a skúsila Tochimu preventívne predpísať mierne lieky proti bolesti. To sa ukázalo ako správne rozhodnutie av náprave správania nás to posunulo o riadny krok ďalej. K dobrým veterinárom chovám veľkú úctu a mojim zbožným prianím je, aby sa podobná kooperácia medzi veterinárom a trénerom stala samozrejmosťou a pevne verím, že sa tak aj raz stane. V súčasnej dobe je Tochi na dobrej ceste a svojimi pokrokmi robí radosť nielen mne, ale aj celej svojej rodine. Aj jeho okolie si všíma jeho zmeny v správaní a už v ľuďoch nevyvoláva strach tak ako predtým. Jeho agresívne reakcie sú už skôr výnimočné, a keď už nastanú, sú zvládnuteľné. Príbeh tejto akity a jemu podobných ma len utvrdzuje v tom, že pri práci sa musíme zameriavať aj na tento zdanlivo nenápadný aspekt. V súvislostiach to vyznieva logicky, ale je to bohužiaľ často zanedbávané.

Jakuba, vrátim sa ale opäť k vám. K vašej osobe sa viaže takmer neuveriteľný životný príbeh, podelili by ste sa s nami oň?
Začnem tam, kde si myslím, že všetko zásadné začalo. Vyrastal som iba s mamou, pretože môj otec sa ešte pred mojím narodením musel vrátiť na Kubu. Bohužiaľ do svojej dospelosti som s ním v kontakte nebol a moja mama o ňom veľmi nehovorila. Niekedy v čase, keď som navštevoval druhú triedu základnej školy, sme sa presťahovali z mestského bytu do neudržiavaného domu na malej dedine. Netrvalo dlho a začali sme sa stretávať s vážnou finančnou situáciou. Keď pominem, v akom katastrofálnom stave bol dom, vybavujú sa mi situácie, kedy nám aj týždne nešla elektrina a pod., a tak som trávil veľa času u deda a babičky. Takto to šlo niekoľko rokov, až to skočilo exekučným konaním a my o dom prišli. Po celú tú dobu som cítil pred ľuďmi veľký stud, a to aj keď som niektorým súvislostiam nemohol rozumieť. Následne prebehlo niekoľko sťahovaní a situácia sa na nejakú dobu zdanlivo upokojila. Išlo by to tiež nazvať pokojom pred búrkou. Prišla puberta a ja som sa kvôli ťaživej situácii v rodine, okolo šestnásteho alebo sedemnásteho roku, ocitol na ulici. Bolo to tiež obdobie, keď som sa prestal venovať kynológii. V tom čase som pochopiteľne chodil do školy a dodnes to, že som školu dorobil, považujem za zázrak. Rád by som vám teraz k tomu povedal niečo silne motivačné, niečo v zmysle, že keď na sebe budete tvrdo makať, tak aj takáto životná kríza sa dá zvládnuť; ale to by som tomu musel veriť. Často totiž počúvam od rôznych motivačných rečníkov, že keď spadneš, tak musíš vstať a pokračovať ďalej. Ako silno táto fráza pôsobí na ľudí, ktorí to nezažili, si dokážem predstaviť, ale v skutočnosti, keď budete padať veľmi často, stratíte motiváciu neustále vstávať, pretože získate pocit, že to nemá zmysel. A keď zostanete ležať príliš dlho, tak vás ľudia začnú ľahostajne prekračovať. Pravda je taká, že potrebujete nutnú dávku šťastia a priateľov, na ktorých sa dá spoľahnúť. A ja som mal oboje. Striedavo som prespával u kamarátov, na ulici a snažil sa občas chodiť do školy. Postupne som s mamou strácal kontakt, až vymizol na niekoľko rokov úplne. Pohyboval som sa medzi bezprizornými pubertiakmi, ktorí sa túlali ulicami a snažili sa prísť na to, čo so sebou. Keď nič iné, tak ma ulica naučila, čo je skutočné priateľstvo, pretože keď už som nemal vôbec nič, potom som ešte len spoznal, či skutočne niekomu stojím za to, aby mi podal pomocnú ruku. To už som ale veľmi odbočil. Po nejakom čase som zohnal prácu v reštaurácii, ktorú som mohol robiť pri škole. Dokázal som si zarobiť na živobytie, zaplatiť internát a potom aj skromné bývanie, ktoré mi zohnal kamarát, pretože som nebol plnoletý. Po dvadsiatke som spoznal svoju dnes už bývalú manželku a odsťahoval sa za ňou do Prahy. Tam som získal dobre platenú prácu, kariérne rástol a mohol sa vrátiť k psom. Začala sa nová etapa života s čistým štítom. V tom čase ešte ma priateľka vo všetkom podporovala a učila, ako žiť spokojný život. Ona aj jej rodina bola mojou obrovskou podporou a dodnes je. Naším spoločným snom bolo cestovanie, a tak sme každú voľnú korunu investovali do leteniek. Tak šiel rok za rokom, až raz zazvonil telefón a na druhom konci sa ozvala moja mama, že je hospitalizovaná v nemocnici. Následne som sa dozvedel, že má rakovinu v pokročilom štádiu a bolo teda nutné zahodiť staré krivdy a postaviť sa k vzniknutej situácii čelom. Bez bývalej manželky by som to určite nezvládol, ale bola tam, a všetci sme spoločne prežili aj pekné chvíle. Nakoniec po mnohých lekárskych procedúrach mama chorobe podľahla. Nech je jej zem ľahká. Ale aby toho nebolo málo, tak v tom istom čase prišiel list z Červeného kríža, kde stálo, že ma hľadá môj otec a či chcem poskytnúť svoju adresu. Zostal som stáť s otvorenou pusou a hneď som si spomenul na list, ktorý som mu napísal niekedy vo svojich desiatich rokoch, ale nikdy som ho neodoslal. Neváhal som ani chvíľočku a dovolil som. Netrvalo dlho a ja som stál na kubánskom letisku a keby som vám to mal popísať, tak to nebolo ako sa stretnúť s cudzími ľuďmi, ale prirovnal by som to k návratu domov, kde som nebol celú večnosť. Zrazu som mal brata, otca, strejdy, tety, jednoducho obrovskú milujúcu rodinu. Všetko sa zdalo byť dokonalé, ale ešte málinko chýbalo. Po niekoľkých rokoch na vedúcej pozícii som vyhorel a rozhodol sa, že dám výpoveď as bývalou manželkou sme odišli cestovať po Ázii. Do Čiech som sa po niekoľkých mesiacoch vracal s tým, že si splním ďalší sen a začnem sa živiť ako tréner psov. Nikdy som netúžil po drahom aute ani po veľkom dome. Chcel som cestovať, spoznávať svet a živiť sa tým, čo milujem od detstva, a to je trénovanie psov. A to sa stalo a ja si to nesmierne cením.

Naozaj ste to nemali jednoduché. A ja vám ďakujem, že ste nám dovolili tak trochu nahliadnuť do vášho súkromia. Teraz by som ale rada odtajnila, že sme sa dohodli na spolupráci. Môžete teda našim čitateľom prezradiť, na čo sa môžu vo vašich článkoch tešiť?
Áno, je to tak a ja si vašu ponuku veľmi vážim. V hlave mám teraz dve témy. Ako prvý by som sa rád venoval spísaniu článku o túlavých psoch. To asi rozdelím na dva samostatné diely. V jednom sa budem zameriavať na samotné správanie pouličných psov, čím mám na mysli skôr vnútrodruhovú komunikáciu, av druhom by som rozviedol zvyky psov v závislosti od toho, v akom kultúrnom prostredí žijú. A posledný článok by som rád venoval trestom v trénovaní psov, a teda prečo si myslím, že by trest mal byť až tou poslednou možnosťou, ako pracovať so psom.

Veľmi ďakujem za krásne rozprávanie. Na záver by som sa rada ešte spýtala, čo by ste majiteľom či budúcim majiteľom psíkov zaželal?
Než siahnete po treste, najskôr s chladnou hlavou rozmýšľajte, či chyba nie je na druhom konci vodítka. Či už sa rozhodnete, že váš pes bude „gaučiakom“ alebo vrcholovým športovcom, vždy vstupujte do tréningu s pokorou a bez prehnaných očakávaní. Pes je v živočíšnej ríši unikátnym tvorom. Nezneužívajme jeho bezbrehej oddanosti a ochoty s nami úzko spolupracovať. Mať po svojom boku psa nie je samozrejmosťou, ale niečím, čo by sme si mali vážiť. Je to vzťah dvoch rozdielnych bytostí, ktorý budujeme po tisícročia.
Ďakujem vám za rozhovor.

Text: Iveta Panýrková
Foto: Jakub Slavík
https://www.dogpower.cz
https://www.instagram.com/dogpower_cz/?hl=sk

Článok bol prejatý z kynologického magazínu https://www.ecanis.cz/