Máte sa báť so psom v lese?

Áno, ak sa bude voľne pobehovať, prípadne štvať zver, musí majiteľ počítať s možným postihom. Pokiaľ ide o riziko nákazy Aujeszkého (ACH) chorobou, týka sa to najmä psov loveckých, ktorí sa môžu dostať do kontaktu s diviakmi. Práve čierna zver je rezervoárom vírusu tejto choroby. Každý rok je niekoľko loveckých psov, spravidla v priebehu honov, infikovaných a následne uhynie, choroba totiž nie je liečiteľná. O aké ochorenia teda ide, a aké sú skutočné riziká?

Na začiatku je potrebné pripomenúť, že v chovoch domácich ošípaných u nás sa s Aujeszkého chorobou nestretávame vďaka ozdravovacímu programu, ktorý bol v SR ukončený už v roku 1987 a od roku 1988 sme podľa kritérií Svetovej organizácie pre zdravie zvierat (OIE) považovaní za štát bez ACH a pri vstupe SR do EÚ tento štatút v roku 2004 potvrdila aj Európska Komisia priznaním dodatočných garancií a štatútu krajiny oficiálne bez ACH v chovoch ošípaných.

Aujezského choroba (ACH), alebo tiež pseudobesnoty (pseudovzteklina) je infekčné vírusové ochorenie, ktoré po prvýkrát opísal v roku 1902 profesor Aujeszky v Maďarsku u hovädzieho dobytka. Táto choroba je rozšírená prakticky po celom svete. Rezervoárom tejto choroby sú ošípané, ktorá ako jediná túto nákazu prežívajú. Pôvodcom ACH je herpesvirus, ktorý napáda nervovú sústavu a dýchacie ústrojenstvo. V vonkajšom prostredí (pH 5 - 9) je pomerne odolný. Pri zrení jatočného mäsa nemožno teda počítať s bezpečnou inaktiváciou vírusu. Jatočné mäso uchovávané pri 4 ºC môže obsahovať vírus 5 - 7 mesiacov, v pľúcach sa vírus pri izbovej teplote udrží 6 týždňov, v moči pri 4 ºC niekoľko mesiacov, v hnoji však neprežíva viac ako 2 - 3 dni. Na sene, slame, obilninách, dreve a iných predmetoch prežíva vírus v zime (-8 ° C) 15 - 40 dní, na jar (16 ºC) a v lete (24 ºC) 5 - 15 dní.

Rezervoárom vírusu ACH sú ošípané, ktoré sú k vírusu náchylné. Rozmnoženiu vírusu v organizme ošípaných nemusia sprevádzať klinické príznaky. Čím sú ošípané pri infekcii mladšie, tým výraznejšie u nich ochorenie prebieha. U dospelých jedincov preto môže ochorenie prebiehať nenápadne, bez výrazných klinických príznakov. Existujú aj latentnej infekcie, kedy vírus prežíva v gangliách veľkých hlavových nervov. Ošípané sú zdrojom infekcie pre ostatné druhy zvierat, u ktorých nemocnění vždy končí smrťou. Ide predovšetkým o hovädzí dobytok, ovce, kozy, psy, mačky a kožušinové zvieratá. Prirodzený výskyt ACH u koní je pomerne vzácny au vtákov zatiaľ nebol pozorovaný. Z voľne žijúcich zvierat sa ACH vyskytla u potkanov, myší, líšok, diviakov, srn, jeleňov, medveďov a zajacov. Človek nie je k infekcii vnímavý.

Klinické príznaky sú veľmi rôznorodé a závisí od druhu zvieraťa a jeho vek. U ošípaných sa ochorenie prejavuje predovšetkým príznakmi postihnutia centrálneho nervového systému (CNS), dýchacieho systému a potraty. U ďalších druhov zvierat postihuje CNS, ktoré sa prejavuje neznesiteľným svrbením. Podľa týchto príznakov sa môžeme stretnúť aj s označením tejto nákazy ako "diabolské svrbenie".

Aujeszkého choroba v SR

Posledný prípad ACH v chove ošípaných bol v SR zaznamenaný v roku 2003 u zmiešaného drobnochovu v Stredočeskom kraji. V chove boli 4 prasnice, 10 prasiatok a 11 ošípaných vo výkrme. Ďalej bolo na farme ustajnené 38 ks hovädzieho dobytka a 9 ks oviec rôznych kategórií. Chovateľ bol poľovník a v novembri 2003 vyvrhoval a spracovával uloveného diviaka na farme. Pozitívne prasnice mala prístup k miestu tohto spracovania a prostredníctvom kontaminovaného prostredia došlo k prenosu infekcie. Od tej doby sa u nás vykonáva sérologické vyšetrenie ulovených diviakov. Z doterajších výsledkov je zrejmé, že sa ACH u diviačej zveri vyskytuje plošne na celom území SR a pozitívnych je zhruba 30%. To znamená, že v priemere každý tretí diviak prišiel do styku s vírusom a má protilátky. Pretože sa však jedná o herpesvírusovej nákazu, ktorá je charakteristická možnosťou latencie, je veľmi ťažké definovať množstvo vylučovatelů vírusu. Toto môže mať vzťah aj k iným faktorov, ako je počasie (mrazy), pôrod, stres a pod.

Podobná situácia je napríklad v susednom Rakúsku, kde v rokoch 2005, 2008 a 2010 zaznamenali prenos nákazy z diviakov na lovecké psy po kontakte s infikovanými tkanivami. V roku 2010 tam došlo k úhynu 4 psov. Klinické príznaky sa dostavili za 3 až 5 dní po infekcii, choroba trvala 16 - 48 hodín a posledných 6 - 12 hodín boli zvieratá v kóme.

Liečenie ACH sa nevykonáva. Vakcinácia je jedinou možnosťou ako sa brániť proti tejto nákaze. Bola úspešne použitá pri likvidácii tejto choroby v chovoch ošípaných. Po ukončení ozdravovacieho programu v roku 1987 bola vakcinácia zakázaná.

S ohľadom na sporadické prípady ochorenia loveckých psov sa v poslednej dobe diskutuje o možnosti preventívne očkovania. V legislatíve EÚ sa v súvislosti s ACH a zákazom vakcinácie hovorí iba o ošípaných. Avšak by vakcinácia loveckých psov mohla byť veľmi efektívnym preventívnym opatrením. V minulosti bolo urobené niekoľko pokusov použiť pre psov inaktivovanú vakcínu určenú pre ošípané. Skúsenosti s touto vakcináciou sú však negatívne, pretože postvakcinačná reakcie viedli až k úhynom. Výskumy pokračujú. V súčasnej dobe na trhu EÚ nie je dostupná vakcína pre vakcináciu psov.

Riziko infekcie psa nie je tak veľké, avšak vylúčiť ho nemožno, najmä ak sa nepodarí zabrániť priamemu kontaktu s prasaťom, ktoré vylučuje vírus. Hlavnou prevencia je obmedziť kontakt psov s diviakmi a nekŕmiť psov surovým mäsom či vnútornosťami z diviaka. Aj majiteľa so psami "na prechádzke" by sa v prírode mali pohybovať po cestách a mali by psov mať na vodítku, aby predišli možnému kontaktu s diviakmi. Ostatne pohyb psov bez vôdzky je v poľovných revíroch zakázaný, a to nielen z dôvodov prípadného nakazenia Aujeszkého chorobou, ale najmä z dôvodov rušenia zveri aj možného pytliactva.

Text: Josef Duben, www.svscr.cz