Shiba inu

História
Shiba je pôvodný prírodný japonské plemeno. Podľa posledných výskumov genómu psa patrí shiba medzi najpôvodnejšej plemená - jej genóm patrí medzi najpodobnejšie genómu vlka. Na vznik názvu tohto plemena existuje niekoľko teórií, podľa ktorých by názov shiba-inu mohol znamenať "pes z krovinatého lesa" či jednoducho "malý pes" (inu = pes) - záleží na tom, z ktorého japonského nárečia názov pochádza. Pre svoju odvahu, mrštnosť a bystrosť bola shiba používaná k lovu - a nielen drobnej zveri. Jej statočnosť umožňovala tiež použitie na veľké zvieratá - ošípané, medvede či jelene. Na japonskom vidieku je shiba ako lovecký pes používaná dodnes, aj keď v Európe sa z jej stal predovšetkým pes spoločenský.

Povaha a využitie
Povahové rysy správnej shiby sa dajú opísať slovami ako vyrovnanosť, sebavedomie, prívetivosť, živosť, spontánnosť ... Bolo by z toho niekoľko popísaných riadkov a stále by sme nezískali presný obraz Sibi povahy. Je to svojrázne plemeno, milujúci človeka a zároveň veľmi samostatné, vyžadujúce veľký kus slobody. Majiteľ shiby by mal byť dostatočne silná osobnosť, aby zvládol jej trochu svojhlavou povahu. Nie je to tak veľký problém, ako sa niekedy tvrdí, ale shiba absolútne nie je vhodná pre človeka, ktorý vyžaduje od svojho psa bezmedznú poslušnosť a nie je ochotný dopriať mu možnosť vlastného rozhodovania. Ak príde rodina po denných povinnostiach domov, bude ju milujúci shiba radostne vítať sa sklopenými ušami a úsmevom na tvári, akonáhle sa ale dostatočne vybláznia, začne sa tváriť, že vlastne ľudí vôbec nepotrebuje a že sú to práve ľudia, ktorí potrebujú ju. V tom ja osobne vidím jedno z kúziel shiby - keby to vedela, bude priasť, keď ju hladíte, ale naoko sa tvári, že vám vlastne robí milosť, že sa hladiť nechá. Dokáže vám dať úžasne najavo, že ste jej miláčik a zároveň si zachovať svoju osobnosť. V Japonsku sa shiba využívala k lovu a svoje lovecké pudy nestratila dodnes, čo môžem z vlastnej skúsenosti potvrdiť - naše shiby vydržia aj hodiny stáť nad dierou, v ktorej tušia nejakého hlodavca a ak je obyvateľov diery neopatrný a vylezie von, nemá šancu na prežitie.
Celkovo by som podľa mojich skúseností charakterizovala povahu shiby ako niečo medzi psom a mačkou.

vzhľad
Vyvážené, proporčné malé plemeno, svalnaté a dobré kostry a pevnej konštitúcie. Krycia srsť je tvrdá a rovná, podsada je jemná a hustá. Na chvoste je srsť mierne dlhšia a odstávajúce. Farba srsti je červená, čierna so žltými znakmi, sezamové, čierna sezamové, červená sezamová. Všetky sfarbenie musia vykazovať urajiro = svetlejšie srsť na ňufáku, lícach, hrdle, hrudi, bruchu, spodnej strane chvosta a spodku končatín. Biely tvár alebo pretrvávajúce čierna maska sú považované za vadu (pomerne častá je čierna maska miznúce s vekom - nepřetrvávající). Veľkosť u psa 40 cm, u sučky 37 cm v kohútiku.

starostlivosť
Shiba sa hodí na dedinu i do mesta. Vďaka svojej otužilosti môže zdržiavať celoročne vonku na dvore, ale zároveň si rada pohovie niekde v teplúčku v byte. V dnešnej dobe, kedy mestá prísne upravujú pohyb psov na verejných priestranstvách, sa shiba v mestách dobre uplatňuje, pretože je ideálny ju venčiť prevažne na vodítku. Je tiež ponukou pre obyvateľov mestských bytov, ktorí chcú iného psa, než sú typické izbová plemená. Ak je majiteľ väčšinu dňa mimo domova, bude shiba pokojne spať a čakať, nebude rušiť susedov zbytočným štekaním a vytím. Športovo založené majiteľa shiby rady neúnavne sprevádzajú na peších túrach či bežkách. Inak si ale vystačí s bežnou prechádzkou.

Text a foto: Mgr. Radmila Hošťálková, ch.st. z Helfštýnského panstva
www.shibainu.cz