Keď sa jedlo stane utrpením

Ja na to nemám. Som slabá, hrozne, hrozne slabá. Ona na mňa zase pozerá tými nejroztomilejšíma očami a ja viem, že jej zas podľahnem. Pozriem sa na priateľa, či nepozerá, a nenápadne jej hodím niečo dobré z taniera. No vlastne mám vždy pripravené niečo, kde nie je soľ, aby to vyzeralo, že jej dávam svoje jedlo a pritom má iné. Ale aj tak.

Šiba vie, že ma má dokonale omotanú okolo prsta. Už sedem mesiacov som sa v pokoji nenajedla. Ale čože to ide? Ako môžem jesť, keď ona vedľa mňa sedí a tak smutne pozerá? Tak hrozne smutne, ukrivdene, nešťastne. A keď vie, že psychické vydieranie dnes nezaberie, tak si pre istotu zašteká.

Keď sedím v kresle a ním, tak mi dá noštek na nohy a len smutne pozerá. Ako keby týždeň nezrelá. A ja jej to snáď aj verím. Občas si stúpne na zadné, oprie sa prednými o mojej nohy a prepichuje ma pohľadom. A ma to bolí, puká mi srdce. Moc jej to chcem dať, ale viem, že jej ľudské jedlo škodí. Nemôžem, nemôžem, musím byť silná. Odlomíme jej centimeter z kôrky chleba a ona aj za ten malý drobček je vďačná. Takto to už ďalej nejde. Ako je možné, že u priateľa neloudí? On je silný, nedá sa zlanáriť, ale ja som tak slabá, tak moc slabá. Vezmem tanier a odchádzam s ním do kuchyne a ona ako chvostík ide za mnou. A ja mám stále hrozné výčitky, že ja jedla. Vraciam sa späť a ona ma zase nasleduje. Akoby vedela, ako trpím a ešte viac ma v tom chcela vykúpať.

A potom si vlezie do pelechu a už jej vôbec nezaujímam. Zrazu nemám miesto v jej svete, teraz už sa venuje niečomu inému. Ale to bol ešte len obed. Ešte ma to isté čaká pri desiaty a večere. Zas budem slabá, zas budem plne v moci šiby. Už nie je cesty späť ...

Text a foto: Miroslava Kohoutová

Viac článkov nielen o plemene shiba-inu nájdete na www.zivotseshibainu.cz