Na návšteve u Báry Štěpánovej

Herečku a moderátorku Báru Štefanovou poznajú diváci z mnohých televíznych relácií. Za všetky menujme aspoň obľúbené Tŕnie. Slovom sprevádza dokumentárny program, ktorý pod názvom Nová Cestománie vysiela TV Nova. Hrala vo filme Ako sa krotia krokodíly, v rozprávke Prsteň kráľa rieky či v televíznom filme Nevesta pre Paddyho. Zahrala si vo filmoch Katapult, Tisícročná včela, v troch dieloch Básnikov, vo filme Ceremoniár. S predstaveniami Dievčenské vojna a Na Brusel jazdí s divadlom Františka Ringo Čecha. V lete moderovala hudobné festivaly, na ktorých účinkovali napr. Ivan Hlas, Felix Slováček, kapela Buty či speváčka Jana Kirschner. Konali sa na rôznych hradoch a zámkoch pod názvom Hradologie. V súčasnej dobe pripravuje pre Českú televíziu reláciu o amatérskom filme Klikař a chystá vydanie niekoľkých audioknížek. A ako mi na návšteve dôverne prezradila, užíva si života. Jej manžel sa o ňu báječne stará, a tak môže robiť len veci, ktoré má rada a ktoré ju baví. Je veľkou milovníčkou psov. S láskou a potešením sa venuje svojim trom milovaným psíkom.

Láska k psom vás sprevádza už od detstva?

Psy som mala už od detstva rada, doma sme ich ale nikdy nemali. Jazdieval som za babičkou na vidiek a tam boli vždy psy a mačky, sliepky či iné zvieratá. V miestnej krčme ma fascinovala fotografie obrovského bernardína. Strašne sa mi na nej páčil a dlho som si myslela, že keď sa niekde majú narodiť šteňatá, že z nich taky musí vyrásť bernardíny. Nevyrástli. Bola som pražskej dieťa, doma sme mali andulky a rybičky.

Čo rozhodlo, že ste si zaobstarala svojho prvého psa?

Vyplynulo to celkom prirodzene v čase pred desiatimi rokmi, kedy sme si kupovali od jednej pani dom na dedine. Správala predtým králiky a sliepky. Keď som sa to dozvedela, vyhlásila som, že v žiadnom prípade nebudem chovateľkou drobného zvieratstva, že všetky tieto zvieratá musia z domu preč. Pani mala ešte nemeckého ovčiaka, o ktorého existencii som však nevedela. Tam, kam sa sťahovala, sa už o neho starať nemohla. Z môjho želania teda usúdila, že žiadne zvieratá nechceme, teda ani psa. Išlo však o nedorozumenie. Viezla teda psa do útulku, ale nemala odvahu a srdce ho tam nechať. Poprosila Mieru, môjho manžela, či by náhodou jej nemecký ovčiak nemohol zostať u nás. Mali sme v úmysle zaobstarať si sem do budúcna nejakého psa, a tak sme samozrejme s jej ponukou súhlasili. Na svoje prvé stretnutie s Elsou Miera rád spomína. Dovtedy bez akejkoľvek skúsenosti so zvieratami prišiel s kľúčmi k nášmu novému domu. A obrovský pes za plotom! Zúrivo vrčal a púšťal na neho hrôzu. Hovoril si: Ako sa s ním spriateliť? Je to predsa môj pes ... Išiel kúpiť desať deka debrecínky a slušne sa predstavil: psíkovi, ja som tvoj nový páníček! Debrecínky naježené Else zavoňalo, zožrala ju a už sa od Miery nepohla. Elsa mala vtedy dva a pol roka, bolo to krásne a oddaných zviera. Bohužiaľ nám vlani v novembri odišla. Bol to ako môj, tak i Miery prvý pes.

K Else ste si časom zaobstarali ešte ďalšieho psa. Ktorý nasledoval?

Niekto nám poradil, že vynikajúce plemeno je bernský salašnícky pes. Mala som kedysi vystúpenie na Kladne. Prišiel tam taky bývalý hajtman Petr Bendl. Viedla sa reč o psoch. Spomenula som sa o tom, že by som si k Else ešte rada zaobstarala ďalšieho psa a že "Bernac" sú úžasní. Bola to zvláštna zhoda okolností, keď mi povedal, že je chová a že sa im zrovna narodila šteňatá. Dohodli sme sa a išli sa na ne pozrieť. Pejskové boli vtedy hneď k odobratiu, a tak sme si jednu dievčatko odviezli domov. Vtedy sme nemali okolo domu ešte poriadne oplotenie a psie dievčatá rady utekali hore na záhradu a zdrhaly von. Raz sa však už bernská dievča z psie vychádzky nevrátila, a tak sme o ňu prišli. Možno ju niekto našiel a dobre sa o ňu postaral.

V súčasnej dobe sa tu teší vašej priazni tri psíkovia ...

Najstarší je sedemročná Tánička, dcéra našej pôvodnej Elsy. Je to vonkajšie čierny pes, míšeninka. Naši Elsink totiž "znásilnil" jeden pes z kolkoch. Porodila nám šteňatá, jedno sme si nechali. A to je Tánička. A pretože som už nejakú dobu túžila po labradora, pribudla do domu pred piatimi rokmi ďalšie psie slečna. Šteniatko labradora sme pomenovali Norah a je to naša pusinka. Ľudí, ktorí chovajú psíka, sa musí zmieriť s tým, že im raz ochorie a umrie. Elsa mám ochorela. Mala rakovinu. Naša pani doktorka Alenka ju odoperovali. Kedykoľvek sa niečo deje s našimi psami, ochotne príde, pomôže. Je úžasná, bez nej si to vôbec neviem predstaviť. Predĺžila našej Elsince život ešte o dva roky. Nesmierne si vážim ľudí, ktorí sa profesii veterinára s takým nasadením a zaujatím venujú.

A kedy sa objavil u vás tento nemecký ovčiak?

Po Else sa nám cnelo a tak sme sa rozhodli zaobstarať si zase fenku nemeckého ovčiaka. Priali sme si, aby vyzerala ako naše pôvodné Elsa. Miera dlho hľadal na internete, kde bol obrovský výber nemeckých ovčiakov. Nakoniec sa mu zapáčilo meno majiteľa chovateľskej stanice pána Douděra z Velime, odkiaľ sme si odviezli malé šteniatko veľmi sa podobajúce našej milovanej Else. Bolo z prvého vrhu, preto dostalo meno Alma. A pretože pán Douděra riadi Pendolino, volá sa jeho chovná stanica Pendolino Bohemia. Teda sa naša desaťmesačného psie dievčatko volá oficielne podľa papierov Alma Pendolino Bohemia, čo mi nebráni v tom volať na ňu niekedy Douděrová. Ale s láskou jej hovoríme Elsa.

Zvolili ste pre ňu to isté meno?

Keď nám prvý Elsa odišla, boli sme nešťastní, obrečeli sme ju. Mírovi bolo ľúto, že nepočuje jej meno pri rannom rituáli, ktorý vždy vykonávam s našimi psíkmi. Ráno okolo šiestej už začnú kňučať. Chcú "vítačku" - naše ranné vítanie. Dostávajú ušká, čo sú sušené prasacej uši. Volala som vždy na ne: Tony, Elsink, Norinko! Elsa nám moc chýbala. A tak sa Miera rozhodol, že budeme mať Elsink novú. A aj keď bude mať v papieroch meno inej, budeme jej hovoriť Elsa.

Ako novú Elsu prijali obe dievčatá?

Keď sme ju ako malé šteniatko priniesli domov, tak labradorka Norah, inak miloučké pes, výstražne naježila srsť. Čo sa to ale stalo s tou Norinkou? Vyceril zuby, horná pera jej vyšiel nahor. Vrčal ako pes baskervillský! Tri týždne to trvalo, než ju tá žiarlivosť prešla. Teraz sú obe dievčatá kamarátky a hrajú sa spolu.

V poslednej dobe sa píše o tom, že so svojimi psami ich páničkovia hovorí a správajú sa k nim ako by boli ľudské bytosti. Čo si o tom myslíte?

Svoje psy si poľudšťuje. Keď mi naše Elsa skočí do postele, uvelebí sa a dá si hlavičku na moje nohy, tak jej hovorím: Keby ťa, Elsink, videli ostatní nemeckí ovčiaci, čo by si o tebe pomysleli? A ona na mňa pozerá, ako by mi rozumela. So psami hovoríme. Už to nie je len: ľahni, sadni, zostaň! Jazdili sme za priateľmi do Švajčiarska, ktorí mali krásne perzské mačky. Obaja manželia k nim prihovárali, ako by boli ich mamičkou a oteckom. Mačke hovorili: Poď k mamičke! Prišlo nám to vtedy strašne smiešne, že sú asi blázni. A teraz sa my sami správame k našim psíkom rovnako ako oni. Sú to naše dievčatká, naše deti. Hovorím: Choď za oteckom, dá ti papáníčko! Dnes už je to tak ďaleko, že moja dcéra Dominika je ich sestra. Pýtam sa jej, či ju to nevadí, že je ich "ségra". Nevadí jej to. Raz som išla so psami taxíkom a štekali. Taxikár sa pýtal: Čo to máte za psisko? Ja na to: Prosím? To nie sú žiadni čoklové, to sú moje dievčatká Pejskové. Sú to pejsinky, čumpesky. Keď sa zašpiní, tak to sú prasopesky, ale inak sú to naše milované dievčatká pusinkovací! Taxikár všetko pochopil a ospravedlnil sa.

Mali niekedy nejaké zdravotné problémy?

Malá Elsa začala už v šiestich mesiacoch hárat, čo sa nám zdalo trochu skoro na fenku. Po dvoch mesiacoch sa nám už ale zdala divná, tak sme ju nechali vyšetriť. Pani doktorka jej zistila zápal maternice. Podávali sme jej antibiotiká, ale zápal sa nevyliečil, naopak sa zväčšil. Elsa musela podstúpiť operáciu. Už nemôže mať šteniatka. Ale naša zlatá pani doktorka jej zachránila život.

Snažíte sa starať o ich srsť?

Keď naši "pešiaci" mení srsť a pĺznu, je to peklo. Dal by sa z tých ich chlpov, ktoré vyčešeme, vyrobiť celý nový pes. Srsť majú ale krásnu, dávame im vitamíny .

Myslíte si, že majú psy tiež svoje sny?

Majú. Určite. Krásne a nádherne chrápu, ako starý chlap. Niečo sa im v spánku zdá a kňučí, asi niekam utekajú. Myslím si, že majú svoje "utíkací" sny, pretože mykajú s nohami. A každá naša baba vydáva úplne iný zvuk. Norah má hlboký štek, Elsink zase predvádza operný speváčku - Aaah, a Tonda hlas divne preskakuje. Hudobný sluch určite nemá. Naši psi sú také naše milá svorka. Ja do tej svorky evidentne taky patrím, ale nie som vedúci. Som pre nich relatívne obľúbená fena, ale veľmi ma nepočúvajú. Pán a šéf je Miera. Toho počúvajú na slovo. Sú to naše milované dievčatká pusinkovací!

Text a foto: Milena Forstová