Na návšteve u Jany Šulcovej

Obľúbenou predstaviteľku mnohých desiatok filmových a televíznych rolí, herečku Janu Šulcovú, mohli diváci uvidieť napr. Vo filmoch Kulhavý diabol, romaneto, Oldřich a Božena, Príbeh lásky a cti alebo v úsmevné filme S tebou ma baví svet a mnohých iných. Počas rokov nasledovali ďalšie herecké príležitosti, kde mohla uplatniť šírku svojho talentu. Jej materskou scénou sa stala po dve desiatky rokov Mestská divadla pražská. V súčasnosti hrá v Divadle bez zábradlí Karla harmančeka v hre Traja muži na zlej adrese a v divadelnej spoločnosti Háta, s ktorou jazdí po republike už desať rokov. Nedávno mala premiéru úspešnej komédie amerického autora Kena Ludwiga Dnes hráme Cyrana, ktorú uvádza Branicki divadlo. Veľkým koníčkom a záujmom sa jej stali štvornohí psí kamaráti. Sú to pre ňu úžasní tvorovia a ako hovorí, kto ich má rád, má ich rád na celý život.

Vašej túžbou už od detstva bolo mať svojho psíka?

Vždy odmala som si priala mať psa alebo iné zvieratko, ale rodičia mi to nikdy nedovolili. Strašne som túžila po psíkovi, požičiavala som si ich od susedov, chodila je venčiť. Až ako študentka druhého ročníka na divadelné fakulte som si za svoje peniaze konečne kúpila svojho vytúženého prvého psa. Mamička proti psovi nebola a ani brat neprotestoval. Keď som sa po dvoch rokoch vydávala, presťahovala som sa aj s psíkom do domu so záhradou vo Vokovice, kde bývam dodnes.

Aké rasy bol váš prvý pes?

Bol to kokeršpaniel, volal sa Darek. Bol to úžasný pes, ako ostatne všetci moji psi, ktorých bolo celkom osem. Vždy som si ale obstarávala inú rasu. Nejako sa bojím toho, aby som sa im nezačala podobať. Všimla som si, že niektorí ľudia, ktorí napríklad chovajú jazvečíky alebo boxery, sa im po nejakej dobe začínajú podobať. Raz som bola u veterinára a prišiel tam tlusťoučký šedivý oriešok na tenkých nožičkách. A presne takto vyzerajúci panička ho viedla. Obaja mali rovnaký výraz a bolo vidieť, že sú to obaja nerozluční kamaráti. Až som sa tomu musela v duchu zasmiať. Alebo jeden pán, ktorý chová papagáje, si vykračoval okolo našej záhrady. Zbadala som ho z profilu a uvedomila som si, že vyzerá ako vták. Nos ako zobák, na hlave šošolku a ramenami Škubal ako jeho papagáje. Zvieratá mám veľmi dobre odpozorované, rovnako ako ľudí. Chcem spoznávať rôzne druhy psov, ich povahy a charaktery.

Prečo ste si vybrala Borderský teriér?

Keby som si vyberala psa podľa krásy, tak by som Borderský teriér přehlídla. Nelipnete pri výbere na tom, aby môj pes spĺňal mierky krásy. Mala som tri psy z útulku, takže takto neuvažujem. Keď sem si pre Adina išla, a videla som jej mamičku, povedala som si dokonca: To je tak škaredý pes, prečo ho chcem? A dnes mi príde, že je neuveriteľne krásna. Dôvodom, prečo som si svoju Adina pred rokom od svojich kamarátov Ivy a Petra, chovateľov Borderský teriér v Kytín zaobstarala, bola moja láska k teriérom. Už jedného som predtým mala. Ale hlavne som si taky priala, aby pes nepúšťal chlpy. Tie boli stále všade! Až teraz viem, že keď mi spadne čierny sveter na zem, že nezařvu ako strelená srna, pretože už nie je plný bielych chlpov. U Borderský teriér je to neoceniteľná výhoda, nepúšťajú chlpy. Všetky svoje psy považujem za tie najlepšie. Všetci boli vychovávaní rovnako, každý mal inú povahu a všetci boli plní lásky a ústretovosti.

Je na vás vidieť, ako sú psy vo vašom živote dôležití ...

Teraz čítam knihu od Rudolfa Desenskeho Ako spoznať psie dušu. Vďaka môjmu mnohoročnému pozorovanie a skúsenostiam s ním súhlasím. Bohužiaľ nemám dôslednosť vychovať si svojho psa tak perfektne, ako autor uvádza. Adina je ale učenlivý pes. Nájsť stopu som s ňou ani trénovať nemusela. S kamarátkou sme si zašli do lesa. Schovala som sa ďaleko od miesta, kde ju kamarátka držala. A Adina išla s istotou po mojej stope. Zatiaľ kanca nehlási, ale je pravda, že žiadneho ešte nevidela. Dostala som nohu diviaka aj s kopýtka a dala som ju do mrazničky. Povedala som si, že keď si k nej pričuchne, bude musieť na to nejako zareagovať. Má to predsa v génoch. Nič jej to ale nepovedalo, asi že to bolo zmrznuté. Bol to len taký smiešny pokus. Rasa týchto psov bola predurčená, aby na honoch ohlásila diviaka. Honov sa spolu ale v živote nikdy nezúčastníme, nemám ich rada. Od 16. storočia nikto túto rasu nepřešlechťoval. Borderský teriér sú veľmi odolní. Dnes viem, že sú aj krásni.

Čo vás na psoch najviac zaujme?

Rovnako ako u ľudí, tak aj u psov, mi záleží na očiach. Adina má úprimné oči, všetko ju zaujíma, je plná lásky. Psy majú tisíciprocentní odpúšťací schopnosť. Psy sú jediné bytosti, ktoré myslia najskôr na svojho pána a potom na seba. Adina zbožňuje deti. Moje vnúčatá jej ale pritom nič dobrého neurobia. Ťahajú ju za ucho, za kožu, za labky. Je skoro rovnako stará ako moji dvaja vnuci. Filip má pätnásť mesiacov a Josífek ešte len osem. Len Maxík už chodí do prvej triedy. Adina im všetko odpúšťa.

Mali by deti vyrastať vo spoločenstve niektorého zo zvieracích kamarátov?

Ak je to len trošku možné, tak dieťa so psom alebo mačičkou vyrastať má. Učí sa zodpovednosti, získava vzťah k prírode, dokáže chápať svojich zvieracích kamarátov. Boli sme jedno leto na návšteve v južných Čechách u Miloša Kopeckého. Zrovna mala ich sučka trinásť šteniatok. Jeho malá dcéra Barunka vedela v dvoch rokoch precízne zdvihnúť malého psíka tak, že ho nechytala za predné pracky, ale podsunula jednu ruku pod zadoček a predné labky nežne položila cez svoju druhú ruku. Bolo to krásne, ako sa taká dievčatko správala k psíkom. Dcéru Terezku naučil môj prvý kokeršpaniel chodiť. Batolilo sa po záhradke, chytila sa ho za krk a on s ňou pomaly chodil. To isté s ním zažívala aj moja druhá dcéra, Rozárka. Moje deti mali vždy doma psa.

Vašu domácnosť zdieľa s vami ešte čierna mačka ...

Pred štrnástimi rokmi k nám do domu pribudla Drakula, moja prvá mačka. Je to čierna puma sa žltými očami. Je veľkou osobnosťou a riaditeľkou domácnosti. Ako potomok divoké mačky je však nezvládnuteľná. Keď mala byť odvezená k veterinárovi na očkovanie, niekoľko dospelých ju nemohlo dostať do prepravky. Boli sme podriapaný a uhryznutý. Veterinár musel prísť za milú mačacie slečnou sám, aby ju naočkoval. Mali sme ruky obalené uterákom, ale rovnako sme to od nej schytali. Je to úplne iná povaha ako milá a hodná mačička Šiška mojej susedky Ivany.

Mali niektorí vaši psi šteniatka?

Kedysi som mala jednu fenku, takú psie míšeninu, a tá mala šteniatka. Všetky som rozdala, ale zažívala som pritom trauma. Do akých rúk prídu? Viem, že veľa ľudí psy miluje. Ale oni si niekedy vezmú napríklad psa z útulku a nemajú so psami žiadne skúsenosti. Zaobstará si aj nezvládnuteľného psa. Mali by vedieť pri výbere, čo od psa očakávajú, čo chcú, aké sú ich možnosti a aké majú povolanie. Som rada, že mám k postraženia Adiny svoju susedku Ivanu, keď musím ísť na zájazd. Má malú čivavu Amálku, ktorá Adina miluje a tá zase ju. Radi spolu vyvádzajú. Sú obe výborné kamarátky, ako my s Ivanou. Navzájom si vypomáhajú, hovoríme tomu striedavá starostlivosť.

Ako sa Adina znáša s inými cudzími psami?

Psov sa nebojí. Chodievam s ňou na dlhé prechádzky do Šárky, kde sa môže voľne prebehnúť. Keď sú tam nejakí psy, žiadny z nich ju nechytí. Borderský teriér sú psy, ktorí dokážu v rýchlosti stačiť aj koňom. Neverila som tomu, až keď mi to predviedla. Skutočne utečie všetkým a ani veľký pes ju nedobehne.

Mala niekedy nejaké zdravotné problémy?

Našťastie vážne problémy nemala. Keď som ju viezla domov autom ako malé dvojmesačné šteniatko, tak zvracala. Dobre si to pamätá, takže akúkoľvek jazdu autom dlho neznášala. Bola som z toho nešťastná. Akonáhle uvidela, že nasedám do auta, zdrhávala. Ale teraz poslednou dobou jazdu zvláda. Dala som jej totiž možnosť voľby. Buď byť so mnou a absolvovať jazdu autom, ktorú nemá rada a alebo so mnou nebyť. A ona si teraz radšej vyberá byť so mnou a je tak statočná, že už nezvracia.

Život so psami vám iste priniesol pekné zážitky ...

Mám krásnu knižku od svojej kamarátky Jany Knitlová, ktorá sa volá Psy v láske nikdy neklamú. Je v nej veľa pravdy. Už keď som mala svojho prvého psa, tak som si uvedomila, ako bezelstný a čistú dušu psi majú. Každý piatok som vtedy musela doma upratovať. A keď bolo hotovo, išla som sa osprchovať. Raz som nakázala psíkovi: nesmieš skákať na kreslo, budú tam chlpy, nesmieš vliezť na pohovku, na perináky. Keď som sa vrátila z kúpeľne, pes ležal na stole. Hrklo vo mne. Ale to bolo jediné miesto, ktoré som mu nezakázala. Poslúchol, do zakázaných priestorov nevliezol. Len tam, kde si myslel, že je mu to dovolené. V tú chvíľu som sa vžila do jeho mysle a musela uznať jeho psie logiku a pochváliť ho. Potrestanie nebolo na mieste. Psy žijú s človekom už tisíce rokov. Pomáhajú mu. A napriek tomu sa niektorí ľudia dokážu k psom a aj inak k zvieratám správať kruto. Niekedy si hovorím, že najväčší zviera na svete je človek. Ľudia psom veľa dlhuje. A pes nechce nič iné, než mať rád.

Text a foto: Milena Forstová