nemecký prepeličiar

Krátky pohľad do histórie

Standard uvádza: Z poľovníckej literatúry sa dá dokázať, že už po stáročia existujú poľovné psy podobní dnešným nemeckým křepelákům, ktorí sa používali ku sliedenie za lovnou zverou. Historicky možno doložiť aj názov "prepeličiar". V plemennej knihe registrovaný chov nemeckého prepeličiara vznikol na prelome storočia. Kmeňovým zakladateľom plemena bol pes Lord Augusta 1834L, ktorý pochádzal zo Staufenbergu (Horné Bavorsko). Cielený čistokrvný chov bol zahájený s niekoľkými vhodnými sukami. Spočiatku prichádzala na svet len hnedá (niekedy s bielymi odznakmi) a bílohnědá šteňatá. Ako zvláštnosť sa objavovali malé červené znaky na hlave a behoch, takzvané pálenie. Fena Baby auf der Schanze 1838 L bola pri zrode varianty kresbu.

Rudolf Friess (RF), ktorý podstatnou mierou ovplyvnil chov nemeckého prepeličiara, sa zásadným spôsobom pričinil o to, že bol chov rozdelený do dvoch farebných rázov - na hnedák a beláka. Rozdelením chovu do dvoch farebných rázov bol zaistený základný predpoklad pre to, aby bolo možné cez úzku východiskovú chovateľskú základňu cieleným párovaním v rámci oboch farieb zabrániť degenerácii chovu následkom príbuzenskej plemenitby. Rozdelenie farebných rázov sa prejavilo ako rozumné aj vzhľadom k trochu odlišným charakterovým vlastnostiam. Hnedáci pracujú na kratšiu vzdialenosť od vodcu a ľahšie sa vedú; beluši lovia na väčšiu vzdialenosť a prejavujú mimoriadnu chuť do práce na stope.

Dnes však nemožno používať rozdielne založenia oboch rázov za spoľahlivý a charakteristický znak k ich rozlíšenie, pretože počas rokov dochádzalo z najrôznejších dôvodov k opätovnému spojenie jedincov oboch rázov. Spravidla sa však aj v dnešnej dobe používa na chov párov psov rovnakého rázu, aby sa v rámci plemena zachovaná rezerva navzájom netradičnej krvi.

Nemeckí křepeláci sa vždy správali a správajú výlučne ako lovecké sliediče a všestranne použiteľní poľovné psy.

Aký má temperament?

Živý a lovecky veľmi náruživý pes, priateľský a sebaistý, veľmi učenlivý a prispôsobivý. Nie je bojazlivý ani agresívny.

Typickými vlastnosťami pri love sú: silne vyvinuté náruživosť ku sliedenie, chuť do práce na stope a veľká istota pri tejto práci, jemný nos, radosť z prinášanie zveri a radosť z vody, ostrosť voči zveri a voči škodovej

Pri príslušnom výcviku a vedenie je sebavedomý, samostatný, kontrolovane pracuje vo veľkom oblúku; je spoľahlivý pri dohledávce a pachových prácach. Pracuje ako sliedič a všestranný lovecký pes, prevažne zalesnené revíroch s vodnými plochami. Od začiatku chovu sa nevenovala žiadna pozornosť vlohám pre vystavovanie.

vzhľad

Nemecký prepeličiar je stredne veľkým, dlhosrstým veľmi svalnatým sliedič, s ušľachtilou hlavou a silnými kosťami. Dĺžka trupu trochu presahuje kohútikovú výšku, v žiadnom prípade nesmie pôsobiť dojmom psa na vysokých behoch.

Srsť je silná, tesne priliehajúce, prevažne zvlnená až kučeravá srsť alebo hladká dlhá srsť, s hustou podsadou.

Farba: nemecký prepeličiar sa chová v dvoch farebných rázoch:

a) jednofarebná hnedá alebo červená, často s bielymi alebo belavými odznaky na hrudi a prstoch

b) hnedý alebo zriedka aj červený beluš; základnú farbu tvorí hnedá respektive červená srsť, ktorá je husto prekvitnutá bielou, často s hnedou respektive červenou hlavou, platňami alebo plášťom cez celý chrbát. K tomuto farebnému rázu patrí tiež strakoše (s bielou základnou farbou a veľkými hnedými respektíve červenými platňami) alebo tigre, pri ktorých je biela základná farba s hnedým respektive červeným striekaním alebo bodkovaním. Tí môžu pochádzať aj z jednofarebných rodičov.

Pri oboch farebných rázov sa môžu vyskytovať červené znaky (pálenie) nad očami, na papuli, behoch a v okolí análneho otvoru.

Kohútiková výška: psy: 48 - 54 cm, sučky: 45 - 52 cm

Hmotnosť 18 - 25 kg

Starostlivosť je nenáročná

Vzhľadom k tomu, že sa jedná o čisto lovecké plemeno, nemali by si ho kupovať ľudia, ktorí jeho lovecké zručnosti nevyužijú. Pes potrebuje dostatok pohybu a zamestnania.

Zdroj: Štandard FCI č. 104 / 24.07.1996 / D, www.cmku.cz