05.08.08 Aktuality

Psie bitúnok v Chebe prerastajú v medzinárodnej hanbu

Tento článok je preložený pomocou Google Translate. Na jeho ručnom preklade pracujeme. Ďakujeme za pochopenie.

Kynologickým svetom hýbe aféra okolo nelegálnych ázijských bitúnkov na Chebsku, kde sa v otrasných hygienických podmienkach porážala zvieratá, a je podozrenie, ze pri tom dochádzalo k týraní. V tlači aj na internete sa stále objavujú periodické inzeráty výkupcov psov s rovnakými telefónnymi číslami typu: "Kúpim vášho psa. Vek ani rasa nie je rozhodujúce." A ľuďom, ktorí sa chcú zbaviť svojich nerozumne namnožených šteniat krížencov, sa ozývajú vykupovačov, ktorí sa hneď v prvej otázke otvorene pýtajú po váhe šteňaťa. Niekoľko útulkov potvrdilo, že si k nim prichádzajú pre psa i Česi, u ktorých je následne zistilo, že psa predali Aziatom na účely konzumácie. Pritom pre takéto zviera nelenili prísť napr. Z Chebu až do útulku do Prahy!

Všetko nasvedčuje tomu, že títo psi miznú v západočeskom regióne, odkiaľ sú už po zabití, spoločne s inými zvieratami, prepravovať inam na spracovanie či predaji. Nie je vylúčené, že časť mizne aj za hranice do Nemecka, kde zrejme pre takéto "konzumentov" nie je tak jednoduché psa zohnať a aféra prerastá v medzinárodnej hanbu, kedy začíname mať punc národa barbarov. Útulkom sa v posledných dňoch z Nemecka dokonca ozývajú telefonáty ochranárov, ktorí sú ochotní sa ujímať našich psov v útulkoch, pretože sú presvedčení, že im tu hrozí reálne nebezpečenstvo, že skončí na tanieroch.

Okolo tejto problematiky sa rozhoreli na internete vášnivé diskusie, z ktorých vykryštalizovali dva hlavné názorové prúdy. Prvý hlása celkom otvorene to, že psa zjesť je normálne, psy sú v diskusiách od takých ľudí označovaní za tupé aportovacia stroje a ťažké parazitmi. Títo ľudia tiež tvrdia, že národnostné menšiny majú v našej krajine právo na svoje kultúrne a kulinárske zvyklosti. Kynológov možno prekvapí, ako vysoké percentuálne zastúpenie má vcelku benevolentný postoj Čechov na konzumáciu psieho mäsa. Keď nahliadnete do ankiet pod články o psích bitúnkoch, zistíte dosť zarážajúce fakt, že pojedanie psov schvaľuje okolo 40% ľudí u nás. Druhý názorový prúd konzumáciu psieho mäsa radikálne odmieta a volá po tom, aby sa cudzie kultúry prispôsobili našim zvyklostiam a my sa nemuseli báť, že naši psi niekedy skončí na tanieri, či nám dokonca budú pokútne naservírované v nejakej reštaurácii. Priznávam, že tento názor je mi bližší. Pre mňa je pes, alebo akýkoľvek domáci maznáčik, priateľ a priateľov ja nejem. Aj podľa mňa je potrebné ctiť nielen legálne zákony tejto krajiny, ale mať rešpekt aj ku kultúre, v ktorej žijeme.
Pes tu nie je jatočné zviera približne od r. 1934. Nie je tu hladomor ani núdze, ktorá by nás k jeho konzumácii nútila. Lekári naopak varujú pred obezitou a nadmernou konzumáciou mäsa a chorobami s tým spojenými, takže nie je dôvod naše zvyky meniť. Ak niekto poukazuje na dedinskej psie hody, o ktorých je čas od času počuť, vnímam to tak, že ich môžu organizovať len ľudia, pre ktoré má zviera vrátane psa hodnotu iba na tanieri. Predpokladám, že z veľkej časti nie sú títo ľudia schopní citového puta so psom, alebo že s tesnejším spolužitím so psom nemajú skúsenosti.
Pre tú časť ľudí, ktorá žije so svojim psom v domácnosti, je často pes vnímaný ako právoplatný člen s rodiny. A je dobre známe, že dlhodobým spolužitím s človekom sa vo psovi vyšľachtili infantilné črty. Ľudia pri spolužití so psom systematicky vyberali jedinca s vlastnosťami šteňaťa. Taký pes bol poddajnejšie a ovládateľnejší a bol pre človeka a jeho deti bezpečnejší. Pes tiež javí celoživotné chuť sa hrať. Výber takýchto jedincov sa odrazil aj vo psím zovňajšku: veľa psov má kratšie ňufák, širšie a guľatejší hlavu, a ďalšie typické šteňacou rysy.

Keď majú zvieratá aj v dospelom veku tendenciu správať sa ako mláďatá a aj tak vyzerajú, pripadá nám to roztomilé a oslovuje to naše materské pudy. Musíme brať do úvahy, že v našej spoločnosti klesá s rozvojom civilizácie pôvodné využitie psov (lov, pasenie stád pod.) A súčasne stúpa počet psov a rastie význam psa ako spoločníka človeka. Rad ľudí sa cíti osamelo a zároveň klesá pôrodnosť, preto vás zrejme neprekvapí, že sa pes v spoločnosti teší takému postavenie, ako je tomu teraz. Potom je pochopiteľné, že pre milovníkov psov je veľmi stresujúce sledovať jedení týchto ušľachtilých zvierat. Logicky sa do toho zrejme premieta aj strach o osud ich zvierat, keby sa im stratila. Predstava, že si niekto odchytí, ukradne či kúpi ich strateného člena rodiny, ktorého horúčkovito hľadajú, a predá či daruje ho na mäso niekam, kde ho brutálne usmrtí a skonzumujú, je naozaj frustrujúce a rozdúchava okrem strachu i zlosť a nenávisť.

Ponúka sa otázka, či niečomu takému možno zabrániť. Domnievam sa, že čiastočne určite áno. V súčasnom zákone na ochranu zvierat je uvedená možnosť humánneho usmrtenia hospodárskeho či bitúnkov zvieraťa za účelom využitia jeho produktov, ale pes nie je hospodárske zviera a rozhodne ho nemožno usmrcovať tak, aby trpel. Podľa novely tohto zákona, ktorá prešla v polovici júla senátom a bola schválená, sa dokonca v mení § 5, v 3. odseku slovo hospodárskych za jatočných. Podľa môjho názoru by bolo to isté treba urobiť aj v rovnakom paragrafu, 2. odseku, kde je pod písmenom a) uvádza ako dôvod usmrtenie využitie produktov hospodárskych zvierat. Pokiaľ bude jasne vymedzené, že zabiť na účely konzumácie a využitia produktov možno len jatočné zvieratá, nebude treba páchateľom zložito a väčšinou neúspešne dokazovať, že zviera bolo zabitých obzvlášť surovým spôsobom. Mačka ani pes totiž medzi jatočné zvieratá nepatrí.

Je v našich rukách v akých reštauráciách sa stravujeme a v akých masnách nakupujeme. Neviem si predstaviť, že niekto bude robiť rozbory psieho mäsa a stanovovať v ňom po smrti hladinu stresových látok či posielať na rozbory DNA mäso z reštaurácií, ak tu zosilnelo podozrenie, že toto lacné a dostupné mäso nie je len vybranú lahôdkou pre jeho milovníkov, ale môže byť aj pokútne servírované aj nám ako bežné jedlo - a toto sa zďaleka netýka len ázijských reštaurácií! Aj ak by sa takéto rozbory vykonávali, tak veterinárne a zdravotné kontroly, ktoré sú kontrolovaným podnikom vopred oznamujú, vnímam ako frašku. Nechápem, že colníci môžu kontrolovať tržnice bez ohlásenia, ale pri zdravotných a veterinárnych kontrolách to možné nie je. Je to rovnako absurdné, ako keby polícia stíhanému dealerovi drog alebo zlodeji musela oznámiť vopred, že na neho bude čakať za tri dni na konkrétnom mieste a presvedčí sa, či tam nepácha trestnú činnosť.

Podľa skúsenosti z Chebu, kedy už skôr boli na skládke objavené psie hlavy a privolaná veterinárka MVDr. Markéta Pacltová konštatovala mimoriadne brutálny smrť týchto zvierat uvarením zaživa, sa ani vtedy nič nedialo. Zrejme by teda zostávalo jedine niekoho nafilmovať priamo pri takej zabíjačke, čo je úplne nemožné, zvlášť v uzavretej komunite konzumentov psieho mäsa.
Ak sa preukáže utýrané zvieraťa, hrozí vinníkom iba smiešny peňažný trest či podmienka, pretože sudcovia stále siahajú v týchto prípadoch po najnižších možných trestoch, ktoré im zákon umožňuje. Snáď jediným riešením je túto spodnú hranicu trestov zdvihnúť, keď zákonodarcovia nie sú ochotní tresty zvyšovať paušálne a odvolávajú sa na pomery v celom trestnom zákonníku, kedy sa musia zachovať proporcie medzi tresty za týranie a zabíjanie ľudí a zvierat. A celý zákonník sa nikomu upravovať nechce.

Bohužiaľ potom takto smiešne potrestaní vinníci často stupňujú svoju činnosť, v beztrestnosti svojho počínania vidí od spoločnosti zelenú a podľa mnohých zahraničných štúdií veľká časť z nich prechádza k násilným trestným činom na ľuďoch. Podľa môjho názoru aj z tohto dôvodu by trestné činy týrania zvierat mali byť súdené ďaleko výraznejšími tresty, nie len pokutami, verejne prospešnými prácami a podmienečnými trestami.

V týranie a zabíjanie zvierat tiež hrá veľkú úlohu strach ľudí svedčiť. Mnoho tyranov je naozaj nebezpečnými a agresívnymi surovci, ktorí zastrašujú okolia. Susedia sa väčšinou bojí oznámiť ich činy a znepriateliť si takého človeka proti sebe. V novele, ktorá teraz bola schválená senátom, je síce už pamätané aj na tresty pre ľudí, ktorí týranie neoznámi, ale z praxe vieme, že aj pri týranie ľudí, kde už tresty za neoznámenie sú dlho uzákonené, neprinútia často svedkami prekonať strach a ľahostajnosť .

Myslím, že riešením by bolo, keby minimálne krajské mestá, ale lepšie aj okresný, musela zriadiť buď špeciálny poradenské miesto alebo pracovníkov na odboru ochrany životného prostredia či pri útulku, ktorí sú schopní sa zaoberať prípadmi týraných zvierat - a to ako za účelom obstarania dôkazného materiálu, tak pre podanie trestného oznámenia a svedectvo na súde aj vykonávanie kontrol. Títo pracovníci by mali byť poverení takisto preventívnym a informačnými programami ochrany zvierat a podľa § 19 zahrnutí pod orgánmi ochrany zvierat. Mohli by tiež kontrolovať chovateľskej stanice a "množiarne" psov a zaoberať sa významnými daňovými únikmi a čiastočne tak potlačiť nežiaduce nadprodukcii psov a nelegálny obchod s nimi, čo by potom bohato zarobilo na ich prevádzku. V USA pracujú takí ľudia ako veterinárny polícia s vyškolenými dobrovoľníkmi, ktorí túto prácu robia zadarmo.


Text: Mgr. dana Bočková
www.utulky.estranky.cz
www.dejavu-clanky.estranky.cz


Foto: Eva Černohubová