S príchodom jesene začíname pomaly vyťahovať teplejšie oblečenie, ráno sa nám nechce z vyhriatej postele a na dlhšie prechádzky už sa neobliekame tak ľahko ako v lete. Podobne sa mení aj venčenie našich psov. Niektorí sa nemôžu dočkať prvého snehu a vonku by vydržali celé hodiny. Iní majú na chlad úplne opačný názor a pri prvom studenom vetre už premýšľajú, kadiaľ najrýchlejšie domov.
Sú psy, ktorí sa držia svojho človeka tak veľmi, že ho človek skoro nikde nemá samotného. Ide do kuchyne, pes ide za ním. Presunie sa na gauč a pes si ľahne vedľa neho. A keď si chce na chvíľu odskočiť, zrazu počuje za sebou pazúriky na podlahe. V rodine pritom môže byť ľudí niekoľko. Všetci psa kŕmia, niekto s ním chodí von, ďalší sa s ním hrá, ale pes sa rovnako najčastejšie drží jedného konkrétneho človeka.
Jeseň mám so psom vlastne celkom rada. Vonku už nie je horúco, takže sa dá konečne vyraziť na dlhšiu prechádzku bez toho, aby sme po desiatich minútach obaja fuňali. Lístie šuštia pod nohami, v lese je príjemne a človek má tak nejako väčšiu chuť chodiť von. Lenže jeseň má aj druhú stránku. Stačí jedna prechádzka a človek si uvedomí, koľko vecí má pes okolo seba, ktoré by rozhodne nemal ochutnávať.
Prvýkrát som puppy yogu videla úplnou náhodou. Prechádzala som Instagram a medzi receptom na cestoviny a videom, kde niekto upratuje celý byt za pätnásť minút, sa objavilo niečo, čo ma donútilo zastaviť. Ľudia cvičili jogu. A medzi nimi pobehovali malé šteňatá.
Včera večer som zase sedela pri počítači a pes ležal vedľa mňa. Nič zvláštne. Robí to prakticky každý večer. Ja pracujem, on spí. Občas zdvihne hlavu, pozrie sa na mňa, skontroluje situáciu a zase zaspí. A práve pri tom som si uvedomila, ako strašne rýchlo to všetko uteká. Keď bol malý, pripadalo mi, že bude šteniatkom navždy. Teraz už šteňa rozhodne nie je.
U nás to začalo úplne nevinne. Išla som do kuchyne, pes šiel so mnou. Išla som pre niečo do kúpeľne, o chvíľu bol vo dverách. Sadla som si k počítaču, ľahol si pod stôl. Zdvihla som sa pre kávu a zase vstal.
Keď sme prvýkrát plánovali dovolenku pri mori aj so psom, priznám sa, že som bola nervóznejšia ako pred akoukoľvek inou cestou. Nie preto, že by som neverila jemu, ale skôr sama sebe. Stále som mala pocit, že určite na niečo zabudnem. Granule? Jasne. Vodítko? To je samozrejmosť. Ale čo keď existuje niečo, bez čoho nás cez hranice ani nepustí?
Keď som si zaobstarala psa, bola som presvedčená, že najväčší oriešok bude výchova. Ako ho naučiť privolanie, aby neťahal na vodítku alebo aby doma neničil topánky. Lenže nakoniec som zistila, že oveľa ťažšie je naučiť sa rozumieť tomu, čo mi hovorí on.
Keď teplomer ukazuje cez tridsať stupňov, nie je horúco len nám. Často mám pocit, že ľudia zabúdajú, aké náročné môžu byť letné dni pre psov. Zatiaľ čo my si zájdeme na zmrzlinu, pustíme klimatizáciu alebo si sadneme do tieňa s ľadovou kávou, pes je odkázaný hlavne na to, čo mu pripravíme my. A úprimne? Niekedy stačí skutočne málo.
Chcete vedieť čo je u nás nové alebo čo chystáme? Pozrite sa do nášho nového newslettera a dozviete sa aktuálne dianie!