30.03.08 Plemena

saluki

Tento článok je preložený pomocou Google Translate. Na jeho ručnom preklade pracujeme. Ďakujeme za pochopenie.

História
Plemeno saluki pochádza zo Strednej Ázie. Svedčí o tom fresky tamojších palácov a hrobiek. Psa podobného výrazu môžeme nájsť aj na egyptských nástenných maľbách. Saluka bola svojho času psom, ktorý sa vážil zlatom. Predstavovala jeden z najcennejších pokladov. Pravdepodobne spolu so slughi, afgánskym chrtom a radom ďalších pochádza z jednej vývojovej línie egyptských chrtov. V závislosti na tom, v akých podmienkach boli psy chované sa ďalej vyvinuli v navzájom odlišné variety. Saluki sa taktiež nazýva perzský chrt a dnes je rozšírená po celom svete.

Využitie a povaha
Plemeno saluki bývalo využívané ako pes spoločenský, strážnej ale v prvom rade pes lovecký. Preto bola pre svojich majiteľov toľko nepostrádateľná. Saluka lovia nie čuchom, ale zrakom. Je to rýchly bežec, ktorý vo svojej domovine lovil gazely a zajaca. U nás sa saluki využíva výhradne ako spoločník a pes do rodiny. Môžeme ju vídať aj na chrtích dostihoch.
Povahou je Saluka pes skôr rezervovaný a k cudzím nedôverčivý. Doslova lipne k svojej vlastnej rodine. Zvláštnosťou je ich čistotnosť a tichá povaha.

vzhľad
Ušľachtilosť a elegancia - to sú dve slová, ktoré Saluki charakterizujú. Ich telo je štíhle a mierne pretiahnuté, hrudník je hlboký. Hlava je ako u ostatných chrtov dlhá a štíhla. V pohybe vykazuje ladnosť, ľahkosť, akoby sa vznášala nad zemou. Srsť je hodvábna, dlhšia srsť sa môže vyskytovať na zadných stranách končatín, hrdle a ušiach. Vyskytuje sa v mnohých zbarveních- štandard plemeno vo farbe neobmedzuje. Saluka môže dosahovať až 71 cm v kohútiku.

starostlivosť
Saluka vyžaduje veľa pohybu, ak ho nemá, trpí. Avšak na prechádzkach pozor - je to pes lovecký a jej lovecký pud je aktívna. Jej srsť nie je v našich podmienkach prispôsobená celoročnému pobytu vonku. Lenivá len málo, je čistotná a jej držanie v byte teda nie je problém. Pri výchove buďte trpezlivý, saluki je veľmi citlivá a poddajná.

Text a foto: Eva Černohubová