Zo zápisníku starého veterinára: Človek pán tvorstva


Nikto si asi nevie predstaviť, že by človek žil na celom šírom svete sám, bez všetkých tých tvorov a tvorov, ktorí ho odpradávna obklopujú a ktoré si starostlivo roztriedil a rozškatulkoval predovšetkým podľa toho, či mu sú alebo nie sú k úžitku na užitočná a neužitočná a či sú alebo nie sú k jedlu na zabitie a ostatné. Ako všetky pravidlá tak aj táto mala svoje výnimky a tak záležalo na tom, či bolo jedla dosť a pre všetkých alebo málo a len pre niekoho, alebo bol dokonca hlad ako vo vojne a to sa potom jedlo aj to, čo by sa inak nejedlo.
Dnes každý človek, ktorý absolvoval aspoň základnú školu a doplňuje si vzdelanie sledovaním poučných programov v televízii, vie, že pes nie je jatočné zviera, ale priateľ človeka. Dokonca niekde bol povýšený na člena rodiny, ktorý zdieľa lôžko s paničkou, a môže ju aj podľa ľubovôle olizovať, čo často nie je dovolené ani manželovi. Potom sa nečudujme, aké pobúrenie vyvolala správa televíznych novín, že dvaja vyvrheli zabili a zjedli psa. Ku všetkému to nebol ani obyčajný pes, ale pes poľovnícky a to ešte patril ich kamarádoviCo tomu hovoril ten ich kamarát to už nikto nepovedal, ale vo vyvolané ankete sa ozvali rozhorčené hlasy, volajúce po tvrdom potrestanie najlepšie v žalári s prísnou ostrahou, keď už bol zrušený trest smrti.
Som už starý človek, ako sa hovorí na sklonku života a mám tiež psa, už druhého, vlastne tretieho, na toho prvého som už zabudol. Toho sme museli darovať, keď sme sa sťahovali. Manželka ho oplakala, mne ho bolo tiež ľúto a mali sme strach, čo deti a deti nič, ani si nespomenul. Dali sme ho známemu poľovníci, ten ho uviazal u búdy, aby mu neutiekol. Vedľa búdy mal hromadu raždia a psík, skotačivý foxteriér, uviazol retiazkou na vyčnievajúcim klacku a obesil sa. Deti povedali len "Ale chudák" a manželka ho oplakala.
Po rokoch sme si opatrili malého jazvečíka. On to vlastne nebol ani čistý jazvečík, pretože do rodokmeni neplánovane zasiahol susedov uličník. Šteniatko si vyprosil najmladší vnúčik Honzík. Manželka ju najprv nechcela, mala zlú skúsenosť, ale potom sa o ňu obetavo starala. Bola to ona, čubička, a ja som ju vychovával. Tak ako deti, čo sa môže, čo sa musí a čo sa nesmie. Asi sa mi to podarilo. Jej správanie obdivovali známi aj tí, ktorí nás len stretávali. Chodila so mnou na nákup, bez vodítka v tesnom závese za mnou, len sa jej kratučké nožičky kmital a počkala trpezlivo pred obchodom než som sa vrátil a ničím a nikým sa nenechala vyrušiť. Pomaly s nami zostarla, až prišiel jej posledný deň a pred očami dvoch veterinárov, mňa a môjho vnuka, ktorí sa bezmocne pozerali ako v pečeňovým kóme naveky zaspáva, sa odobrala do psieho nebíčka. Vnuk vedel, že sa nám bude cnieť, a tak hneď na druhý deň sme išli po zasnežených cestách do hôr pre malého nezbedníka, pochádzajúceho z plemena s dlhým názvom Jack Russel Terrier.
Za ten rok čo Aidu máme už vie čo musí, čo môže, že nesmie do spálne, na gauč a na stôl a skákať na ľudí, aby im nerazítkovala pacičky nohavice. Zato si môže vyskočiť vedľa mňa na kreslo alebo na lavici., Pritúliť sa a tiež toho bohato využíva. Rada sa hrá, miluje prechádzky zvlášť do polí a bez vodítka, rada preháňa mačky, ak pred ňou utekajú, ale keď zastaví a zježia chrbát včas zabrzdí, výhražne zašteká a vráti sa domov.
Toľko na okraj, aby si niekto nemyslel, že nemám rád psov alebo zvieratá vôbec. Veď som medzi nimi vyrástol v chalupe na dedine a pri svojom povolaní som s nimi mal čo robiť celý život. Pomáhať im na svet a bohužiaľ, keď to bolo nutné, aj zo sveta. Vo veterinárnej medicíne totiž nehrá hlavnú úlohu len cit, ale niekedy je dôležitejšia ekonomické zhodnotenie zvieraťa po jeho smrti a tá je len výnimočne, a to u zvierat zvláštne obľuby a divoko žijúcich, přirozená.Téměř každý zákrok na zvierati vyžaduje jeho znehybnenie, to v ňom vyprovokuje pud sebazáchovy, potrebu sebaobrany, zviera netuší, ak je to v jeho prospech alebo sa usiluje o jeho život.Teprve opakovaním získa skúsenosť buď dobrou alebo zlou, nepochopí, že to bolestivé pichnutie mu prinesie úľavu alebo ho bude chrániť pred ochorením. Upokojí ho prítomnosť a známy hlas pána, ten by predsa nepripustil, aby sa mu ubližovalo.
Život si vyberá niekedy svoje cesty a úplne iné než by si človek prial. Spomenul som si ako za môjho detstva bývala v obecnej pastoušce chudobná rodina, kde sa jedli psy. Pastouška bola malý domček o troch miestnostiach, ktorý stál na návsi medzi našou chalupou a cestou, v tieni obrovského duba, rastúceho na brehu na druhej strane cesty. Zasklené dvere, ktorými sa chodilo do neveľkej světnice priamo zo dvorku pod cestou, boli tiež jediným oknom. V tom čase už početnej kŕdeľ ich detí sa rozletelo do sveta. Všetky boli dobre vychované. On, malá, chudá, ale svalnatá postava, chodil denne za prácou do panského lomu a ona, košatá baba, ktorá sa polkou dverí ťažko preťahovala, a preto, ak počasie len trochu prialo, sedávala na prahu predo dvermi a vyzvedala, čo je kde nové. Inak sa starala o malé hospodárstvo vo dvore nad jarkov, ktoré pozostával z niekoľkých králikov, kozy, vlastného oriešky u búdy a obecného capa vo chlieviku, ktorý sa povážlivo nakláňal. Nikto nikdy nepočul nejaké psie kvílenie. Že sa niečo stalo prezrádzala len kože na plote a vône pečeného mäsa. Tiež som si raz privoňal k pekáči a brácha dokonca ochutnal, voňalo to ako hovädzie. Keď niekto potreboval psie sadlo, a to bolo jediné, čomu sa vtedy verilo, že pomôže vyliečiť chorých pľúca a čierny kašeľ, ktorý potrápil snáď každé dieťa, došiel si do pastoušky. Kde mala brať chudobná rodina peniaze na mäso, ktoré potreboval on, aby zvládol prácu v Lomé a deti, aby vyrástli. Nikdy žiadne zviera netrápil, ich smrť bola rýchla a milosrdná. Otrasne na mňa zapôsobilo po rokoch rozprávania človeka, ktorý bol služobne v Kórei, že tam psy nielen jedia, ale pred zabitím bijú a modriny pokladajú za pochúťku. Aj taký môže byť človek.
Človek, ako tvor s najvyvinutejším mozgom, sa vmyslel do úlohy pána tvorstva, ktorý má právo zasahovať do života ostatných tvorov, chcieť, aby mu slúžili za života alebo po smrti, ktorá môže byť často milosrdnejší než sám život plný trápenia, utrpenia a ľudskej svojvôľa . Zvieratá nie sú zlá, zabíja len keď majú hlad, keď sa bráni alebo keď je to naučil človek.
Boli časy, keď by sa bez koní neobdělala pole, aby bolo obilia na chleba, netočili by sa Žentour, nejazdili by koče a lode po riekach, nebolo by rytierskych turnajov, ale aj vojnových polí nasiaknutých ľudskou a konskú krvou. Nebola by povesť o Horymírova Šemík a porekadlá Kráľovstvo za koňa. Ale ako u všetkých tvorov, tak aj u týchto ušľachtilých zvierat má život svoj začiatok, ale aj koniec ao tom väčšinou rozhodujú ľudia a tak len málo ich končí prirodzenou smrťou, ale na konských bitúnkoch, kde sa zabíjajú kone na mäso, výrobu lacných údenín, konzerv a Hříběcí biftekov, a nikoho z tých, kto si ich kúpi nezaujíma ak je to mäso z beláka, hnedáka alebo vraníka alebo prečo zabili žriebä, ktoré si ešte nedávno poskakovalo vo výbehu. V čase mojich začiatkov boli v dosahu môjho obvode tri konské porážky, v Lomnici, v Železnom Brode a v Pace. Koní som liečil veľa, ale našťastie som s týmito zariadeniami takmer neprišiel do styku. Pre sedliakov bola strata koňa vždy tragédiou, pre konské mäsiarov to boli žatvy. Sám som to zažil už ako chlapec doma. Od veterinára sa vždy chcelo, aby rozhodol o zmysle a vyhliadkach liečenie zvieraťa alebo o jeho včasnom a šetrnom usmrtenie, ktoré by ho zbavilo zbytočného utrpenia, eventuálne umožnilo jeho posmrtnej využitie. Musí vždy stáť na strane tých, ktorí chránia zvieratá proti týraniu nielen úmyselnému, ale aj neúmyselnému neposkytnutím starostlivosti a podmienok, ktoré zvieratá k svojmu životu a prosperite potrebujú. Mal by mať aj odvahu rozhodnúť, kedy je pre zviera milosrdnejší bezbolestná smrť ako beznádejný život plný utrpenia na reťazi alebo niekde za mrežami. O jednom veterinári, bol to už starý pán, sa hovorilo, že riešil beznádejnej prípady útěšnými slovami: "Zabte ju chudinka nech sa netrápi!" a myslím, že v tom bolo aj kus citu. Veď aj u ľudí sa pripravuje zákon o eutanázii.
Takéto myšlienky sa mi často bez ladu a skladu naháňa hlavou, keď vidím a počujem v televízii rozporuplné správy o tom, ako nejaký Necíti utĺkol psa, iný poranil koňa alebo podpálil strechu nad útulkom pre kone, ktorí už doslúžila, alebo zase, že pes pohrýzol a zmrzačil dieťa aj s matkou, ktorá ho bránila. Inokedy musím obdivovať odvahu ľudí zachraňujúcich mačiatko z koruny stromu, kone uviaznutého v studni, ľudí pri banských závaloch, zo zrútených alebo zaplavených domov. Uvedomujem si krutosť prírody pri pohľade ako šimpanzie samec s gustom vykusuje svaly zo zadku ešte žijúceho gazelieho mláďaťa, alebo ako strach z hladu núti stáda pakoňov vstúpiť na ceste za pastvou do rieky plnej hladných krokodílov a riskovať smrť v ich zuboch. O čo krutejšie sú hladní levy rdousící ulovenú zebru alebo pakone, aby zaistili potravu pre seba a svoje mláďatá, a korisť musí brániť proti nedočkavým hyenám, šakalom a supom, ktorí vedia, že na ne tiež zostane, v porovnaní s ľuďmi, ktorí na sever od rovníka sa prežierajú zatiaľ čo uprostred Afriky deti umierajú hladom a miesto jedla dostávajú zbrane, aby sa mohli navzájom mrzačiť. A svet o tom vie.
"Smrť nie je zlá" hovorí básnik Wolker "smrť je len kus života ťažkého." Smrť je premena, keď zo živého tvora, s posledným dychom a úderom srdca, vyprchá teplo života a premení sa v prípade ľudí v niečo studeného, čo nevníma okolitý svet, čo je potrebné upratať, pochopiteľne s patričnou úctou, kedy "pár sŕdc sa zachveje v rose ako k ránu kvety ", ale čo žije ďalej v deťoch a v spomienkach. U väčšiny ostatných tvorov vzniká surovina, slúžiace k výžive ľudí alebo iných živých tvorov alebo rastlín. Jeden tvor sa stáva potravou pre druhého.Zabitím na bitúnkoch sa premení kvičící vydesené prasa na bravčové, nechápavo sa tváriaci kravy a neukojenej býky na hovädzie, vystrašená teliatka na teľacie a všetky tie mäsa vyložená na pultoch chladených a pekne osvietených, aby lahodila očiam nakupujúcich, patrila ešte nedávno živým tvorom, žijúcim a rastúcim preto, aby mal človek čo jesť. Malo by to byť dosť pre všetkých, ale len toľko, koľko potrebujú k životu. Kým bude človek jesť mäso, budú sa aj zvieratá zabíjať. Všetky tie zvieratá majú pud sebazáchovy, strach o život, na bitúnkoch je desí pach krvi, nechápavo sa pozerajú, na smrť tých pred nimi. Našťastie nemyslia ako ľudia, ale zaslúži si, aby sa s nimi do poslednej chvíle jednalo s najvyššou šetrnosťou a ohľaduplnosťou a nepôsobila sa im zbytočná bolesť.
Na svojom poslednom pôsobisku vo výkrmovej farme ošípaných som mal možnosť si overiť koľko, chcel som povedať inteligencie, ale to by som mohol uraziť človeka, chytrosti dokážu preukázať počas svojho krátkeho života ošípané a predsa sa nad ich zabitím nikto nepozastavuje, pretože vie, že kým sa bude jesť mäso inak to nebude. Čomu som sa vždy vyhýbal bolo mäso z mláďat. Snáď to bolo tou množstvom tých, ktorým som pomohol na svet. Kto nevidel nevinné oči kozliat, hrajúcich sa okolo mamy, ružová prasiatka rozvalený okolo naliateho vemena, nemotorný pokus ešte mokrého teľaťa postaviť sa na nohy alebo mrštné poskoky žriebät, to asi nepochopí. Ja som ich videl a preto by som im rád poprial aspoň trochu radosti zo života.

Autorom poviedok je veterinár v dôchodku, pán MVDr. Vítězslav Šebek


Diskutovať o poviedke môžete tu www.mojezvire.webnode.cz/ze-zapisniku-veterinare/