Dřeváček aneb rozprávanie o psoch nielen pre deti

Dřeváček je v poradí už štvrtá kniha Cyrilom Karpfové. Autorka sa dokáže neopakovateľným spôsobom priblížiť detské mentalite. Svojim múdrym a láskavým prístupom im dokáže vytknúť chyby, ale zároveň hneď ponúkne správne riešenie, a to prostredníctvom čarovného dreveného krysaříka Dřeváčka, ktorý radí malému chlapcovi Adamovi, ako sa má správať, aby svojmu psíkovi rozumel. Autorka sa nevyhýba ani pohľade z opačnej strany, tj. Radí, ako neobťažovať svojim psom druhých ľudí. Na to majitelia psov mnohokrát zabúdajú ... Dřeváček nie je výlučne detská knižka, Dřeváček je pre všetkých.

Ako chcel Adam chovať psov
a nakoniec Kašpárek správal Dřeváčka

Dřeváčku, Dřeváčku, kde si? "Pribehol Adam do parku ako tornádo.

"Čo sa deje? Tu som, a ak si si neráčil všimnúť, tak tu vysvetľujem Pavlínce, že nemôže neustále opakovať: Berny, poď sem! Berny, ku mne! Berny, tak poď, prosím ťa! Berny, pôjdeš? Beeernyy, k nohe !!!! A že ten jej Berny, ako sa hovorí, už ohluchol, čiže robí, že nepočuje a nepočúva. Prečo taky, keď vie, že to Pavlínka zase zopakuje. Až sa mu bude chcieť, tak možno príde. "

"Pavlínka," pokračuje Dřeváček, "dobre si oslovila psa, potom ho privolala. Ale musíš len raz. A keď vidíš, že neposlúchol, tak sa od neho vzïa¾ujte a predstieraj, napríklad že niečo ješ. Upútajte jeho pozornosť. Až príde, búrlivo ho pochvál a daj mu hneď odmenu. Ber ho von hladného, aby o odmenu veľa stál. Pohrajte sa s ním, nech má radosť. Ale nepřivolávej ho zbytočne často. Keď už ho zavoláš, potom dbaj na dodržanie povelu. Zatiaľ volej, len keď vieš, že pes nemá nič, čo ho veľa zaujíma, "vľúdne poradil Pavlínce Dřeváček.

"Čo si chcel, že tak kričíš, Adame?" Venuje sa už zase Dřeváček netrpezlivému chalanovi.

"Ja budem chovať psov a budem mať plno peňazí, pretože je predám!" Hrdo oznámil Adam.

"A jéje ..." pretiahol Dřeváček drevený čeníšek. "Poď, ja ťa s niekým zoznámim."

Adam pozerá, ako Dřeváček beží k lavičke, na ktorej sedí drobná dievčatko a utiera si slzičky.

"Tak to je Julča," predstavuje dievčatko Dřeváček. "Julinka, povedz Adamovi, prečo plačeš."

"My sme mali taká krásna a veselá šteňatá a všetky už si ich odviezli noví majitelia a doma je mi po nich strašne smutno. A mamka mi nedovolila, aby som si jedno nechala, "fňuká Julča.

"Ja chcem taky mať šteňatá a Bulit nebudem, nie som dievča," Kasa sa Adam.

"Hm," fňuká Julinka, "a akú máte chovateľskú stanicu?"

"Čo či máme?" Čuduje sa Adam.

"No tak, Julinka, pouč mladého pána, čo je potrebné k chovu psov," nabáda Dřeváček.

"Najskôr sme mali fenku. Keď dospela, musela pred komisiu znalcov plemena. Hovorí sa tomu bonitácie. Keď ju zistili bez vád a vhodnú na chov, išli sme na výstavu psov. Potom mamča požiadala o priznanie chovateľské - medzinárodne registrované - stanice. Potom nám prišiel jej schválený názov z Belgicka. Potom sme si vybrali (na odporúčanie) psa, ktorý bude otcom budúcich šteniat. Keď naše sučka Haral, to je čas, kedy jedine môžu fenky počať šteňatá (prebieha dvakrát do roka), išli sme za tým psom. Všetko sa podarilo a za dva mesiace bola naša sučka mamkou. Mala tri detičky. Po ôsmich týždňoch si pre nich prišli noví majitelia a odniesli si jeeee, "už zase plače Julča.

"A koľko ste zarobili?" Pýta sa Adam s pohľadom profesionálneho veľkopodnikateľ.

"No, mamka to spočítala a hovorila, že nás to stálo viac, než za čo sme šteňatá predali. Ono sa za to všetko platí. A práca mamka mala toľko, že si musela zobrať dovolenku. Ale nás to bavilo a osem týždňov sme ničím iným vlastne nežili. Bolo to tak krásne. Ach jo. "

"To bol len stručný a zjednodušený opis. Práca a hlavne zodpovednosť za psie detičky je veľká, "dodal Dřeváček.

"Hmmm. Tak ja to ešte premyslím, "pípol rozpačito Adam a posadil sa na lavičku vedľa Julča.

Bolo vidieť, ako jeho nadšenie nad chovom psov trochu opadáva.

Adam odbehol zase domov a Dřeváček posmutnel. Spomenul si, ako dnes ráno navštívil detskú nemocnicu. Prevtelil sa preto do psa používaného pre canisterapiu, ktorý svojou prítomnosťou pomáha pri liečení. Taký pes je trochu iný ako tí, ktorí behajú s deťmi v parku. Ako tak Dřeváček spomína a myšlienkami je v nemocnici, skoro vrazil do Kasparka, ktorý mu šiel oproti.

"Čo ten smútok, braček?" Oslovil Dřeváčka, pretože bol rovnako ako on z lipového dreva.

"Keby si vedel, Kasparka ..."

"Ale ja viem," odpovedal Kašpárek. "Mrzí ťa choré deti, však?"

"Hm," pritakal drevený psík udivene.

"Ako pes canisterapeut si im, Dřeváčku, urobil radosť. A že si choré deti mnohokrát rozumejú so psami lepšie ako zdravé deti? To je predsa správne! Choré deti psíkov potrebujú, aby ich povzbudili, aby im svoju milú, veselú a priateľskú návštevou priniesli upokojenie a radosť, aby v nemocnici aspoň chvíľu zabudli na chorobu a pookrial prítomnosťou tvorov, ktorí od nich nič nechcú, nič im neprikazujú, len sa s nimi mazná a radujú. Sú to psie hrdinovia a trochu kašpárci, ako som ja. Viem, že je ti smutno, že sú deti choré, ale aj choroba patrí do života. A až sa deti vylieči a vráti sa domov, budú sa zase radovať, behať parkom a potrebovať tvoje rady. Možno niektoré pochopí lepšie, ako vzácne je zdravie a akú cenu má život. Ľudský, ale aj ten malý psí, "múdro hovorí Kašpárek.

Dřeváček ani nevedel, ako sa dostal do Kašpárková vľúdne náručia, ale bol tam, počúval jeho múdre slová a bolo mu dobre. Gašparko rozprával, ako jedna dievčina zabudla svojho psa v nemocnici pri canisterapii. Zakazovala sa s pani doktorkou a odišla domov, pes zaspal pri jednom chlapca, ktorý ho schoval k sebe pod perinu. Potom však priniesli sestričky deťom desiatu a psík vykukol maškrtne spod periny. To bol zmätok! Keď sa to nakoniec vysvetlilo, všetci sa veľa nasmiali.

"Tak vidíš, ako je tá ríše ľudí pestrá a premenlivá. Niekedy k plaču, inokedy na smiech, "zasmial sa na Dřeváčka Gašparko, až mu rolničky zazvonili.

Ukážka z knihy Dřeváček autorky Cyrilom Karpfové, nakladateľstvo CanisTR.