Pozor na jesenné nástrahy: čo môže byť pre psa nebezpečné

Jeseň mám so psom vlastne celkom rada.

Vonku už nie je horúco, takže sa dá konečne vyraziť na dlhšiu prechádzku bez toho, aby sme po desiatich minútach obaja fuňali. Lístie šuštia pod nohami, v lese je príjemne a človek má tak nejako väčšiu chuť chodiť von.

Lenže jeseň má aj druhú stránku.

Stačí jedna prechádzka a človek si uvedomí, koľko vecí má pes okolo seba, ktoré by rozhodne nemal ochutnávať.

U nás je to občas celkom dobrodružstvo. Ja idem po ceste, pozerám okolo seba a môj pes ide pár metrov predo mnou a starostlivo kontroluje všetko, čo príroda počas jesene ponúkla.

A samozrejme najväčší záujem má presne o tie veci, ktoré by som mu najradšej vôbec nedovolila.

Napríklad žalude.

Neviem, čím psy tak fascinujú. Pre mňa je to jednoducho žaluď. Pre neho je to zjavne niečo medzi pokladom a desiatou.

Rovnako tak gaštany. Akonáhle nejaký objaví, je potrebné ho poriadne očuchať a ideálne ho samozrejme vziať do úst.

A práve tu človek zistí, že jeseň nie je len o krásnom lístí.

Pes totiž vôbec netuší, že niečo nie je dobré zjesť. On len vidí niečo zaujímavé na zemi.

A než stihnete povedať „nechaj to“, môže byť neskoro.

Najhoršie je, keď niečo zožerie skôr, než si to všimnem

Toto je podľa mňa jedna z vecí, ktoré pozná každý majiteľ psa.

Idete si tak v pokoji po ceste, pes niečo čmuchá a vy mu venujete pozornosť len napoly. Veď čumá. Čo by sa mohlo stať.

Potom zdvihne hlavu.

A žuje.

„Čo máš?“

Pes samozrejme mlčí.

„Pusť to.“

Pes prehltne.

Ďakujem pekne.

V tej chvíli človek väčšinou začne premýšľať, čo vlastne práve zjedol. A samozrejme zistí, že vôbec netuší.

Na jeseň môže byť problém napríklad s hubami. Pokiaľ chodíme do lesa, snažím sa mať psa viac pod kontrolou práve kvôli tomu, že nie každá huba, ktorá ho zaujme, je bezpečná.

A ono nemusí ísť len o huby.

V lístia sa schovávajú rôzne plody, semená, rastliny a ďalšie veci, ktoré človek pri bežnej prechádzke ani nevníma.

Pes áno.

Pes vníma úplne všetko.

Jesenné lístie je pre psov niečo ako obrí čuchací koberec

A vlastne sa im vôbec nedivím.

Keď vidím psa, ako sa zaborí ňufákom do hromady lístia a niekoľko minút tam niečo hľadá, hovorím si, že by som tiež chcela mať tak zaujímavý život.

Lenže práve v lístii nie je vždy vidieť, čo tam leží.

Môže tam byť odpadok, zvyšky jedla, žalude, gaštany alebo niečo, čo tam rozhodne byť nemá.

Takže svojho psa nechávam čumať. Nechcem mu zakazovať každú maličkosť.

Len sa snažím dávať pozor, keď vidím, že už nejde len o čumanie, ale začína niečo žuť.

Pretože rozdiel medzi „preskúmavam lístie“ a „práve som niečo zjedol“ býva u psa naozaj malý.

Kliešte si dovolenku neberú

Na konci leta mám vždy pocit, že už je s kliešťami konečne koniec.

Nie je.

Akonáhle sa ochladí, človek na nich začne trochu zabúdať. Lenže pokiaľ sú vhodné podmienky, môžeme na ne naraziť aj na jeseň.

Takže kontrola psa po prechádzke u nás rozhodne nekončí s poslednými letnými dňami.

Občas je to trochu otravné.

Prídeme domov, pes by najradšej okamžite skočil na gauč a ja mu medzitým prechádzam srsť rukami.

„Ešte chvíľku.“

On sa tvári, že som mu práve zničila celý večer.

Ale radšej tých pár minút obetujem.

A potom je tu mokro. Veľa mokra.

Jesenné počasie má ešte jednu špecialitu.

Blato.

Neviem, ako to robí, ale pes môže prejsť miestom, kde je skoro sucho, a domov príde, ako keby práve dokončil závod v bahennom zápase.

Labky, brucho, niekedy aj boky.

A potom samozrejme zamieri rovno do obývačky.

Takže som si na jeseň zvykla mať pri dverách uterák. Vlastne nie jeden. Človek ich potrebuje niekoľko.

Labky po prechádzke kontrolujem hlavne vtedy, keď je vonku mokro a chodíme v blate. Niekedy medzi vankúšikmi zostane kamienok alebo iné nečistoty a pes si potom labku začne olizovať.

Predtým som si hovorila, že sa jednoducho čistí.

Dneska sa už radšej pozriem.

Pozor tiež na veci okolo áut

Toto je možno menej viditeľná jesenná nástraha, ale o to dôležitejšie.

S príchodom chladnejšieho počasia sa začínajú používať rôzne kvapaliny do áut a niektoré z nich môžu byť pre psy veľmi nebezpečné.

Preto by som bola opatrná hlavne okolo garáží, parkovísk a miest, kde sa s autami niečo opravuje alebo dopĺňa.

Pes samozrejme nevie, že lužička niečoho podozrivého nie je voda.

A zase sme pri tom.

Čo človek prejde bez povšimnutia, môže byť pre psa zaujímavé.

Nezabúdam ani na to, že jeseň môže byť jednoducho studená

Po lete nám niekedy príde desať stupňov skoro ako zima.

Psovi ale môže byť v pohode.

A inému zase nie.

Záleží na veľkosti, srsti, veku aj na tom, na čo je konkrétny pes zvyknutý. Preto sa snažím sledovať hlavne jeho.

Keď je vonku dážď, vietor a pes začne byť viditeľne nepohodlný, nemám potrebu dokazovať sebe ani jemu, že „to ešte nie je taká zima“.

Prechádzka môže byť kratšia.

Domov sa môžeme vrátiť vždy.

Nechcem z jesene robiť jednu veľkú hrozbu

Keď to tak po sebe čítam, možno to znie, ako keby sme mali na každom kroku číhať na nebezpečenstvo.

Tak to ale vôbec nemyslím.

Jesenné prechádzky mám rada práve preto, že sú iné. Pes môže veľmi čumať, vonku nie je horúco a človek sa konečne môže poriadne prejsť.

Len som si za tie roky všimla, že je dobré trochu viac pozerať pod nohy.

A hlavne na psa.

Pretože on mi väčšinou sám ukáže, čo ho zaujíma.

Problém je, že ho niekedy zaujímajú naozaj zvláštne veci.

Žaluď.

Gaštan.

Niečo neidentifikovateľného v lístia.

Niečo, čo už radšej nechcem ani pomenovávať.

Takže zatiaľ čo ja si na jeseň beriem teplejšiu bundu a kávu do termosky, môj pes má svoj vlastný zoznam úloh.

Čuchať. Preskúmať. Nájsť niečo, čo rozhodne nemá jesť. A ja mám za úlohu hlavne včas povedať: „Nechaj to.“ Nie vždy sa mi to podarí, ale snažím sa.