Tri časté povery o výchove psa

Možno ste to už počuli: Ak váš pes hneval, vytrestejte ho po vzore psie mamy vytrepaním za kožu na krku ...

Lenže to by bola chyba, pretože takéto rokovania by narobilo viac škody ako úžitku! Aké ďalšie povery medzi psíčkari (takmer) zľudoveli?

Povera: Psa treba zvaliť na chrbát a pridržať ju za krk, aby bol potrestaný a ukázalo sa mu, kto je tu pánom.

Hierarchia medzi človekom a psom hrá bohužial hlavách majiteľov psov a tiež mnohých rádoby skúsených "výcvikárov" ešte stále veľkú rolu. Ak by sme si chceli vziať ako oporu mnohokrát citovanou vlčí svorku, musíme si uvedomiť, že jej štruktúra nadradenosti a podradenosti má predovšetkým zmysel pri regulácii rozmnožovaní, rozdelenie zdrojov potravy a všetky ďalšie veci, ktoré sú dôležité pre tento živočíšny druh. Avšak my ľudia predstavujeme iný druh než naši psi. Nesoupeříme s nimi ani o sexuálneho partnera ani o potravu.

Dokonca aj keby bol pes natoľko hlúpy, že by prehliadol, že nie sme psi, musel by sa pýtať, čo že sme to za zlého vodcu svorky: ani si neznačíme močom svoje teritórium, ani sa nezaujímame o susedovu hárajúcou suku. Každý čitateľ sa musí u týchto príkladov určite usmievať. Napriek tomu sú takmer všetci majitelia psov pevne presvedčení o tom, že práve ich pes neustále kuje plány, ako by dnes mohol dosiahnuť vlády nad svojou rodinou a zajtra snáď nad celým svetom.

Popri skutočnosti, že my sme ľudia a naši psi sú psy, a že nás určite nepovažujú za psy, hovoria ale proti teórii hierarchického usporiadania medzi človekom a psom ešte o niečo viac.

Psy nie sú vlci. Obyčajný prenos spôsobov vlčieho správania na psov je v poslednej dobe stále častejšie kritizovaný, pretože psy, ako sa zdá, sa vyvíjali iným smerom a s dôrazom na iné správanie, ako je tomu u vlkov. Predchodcovia našich dnešných psov našli v prvých ľudských sídliskách ekologickú skulinu ponúkajúci dobrý životný priestor pre zvieratá, ktoré vykazovala geneticky podmienenú vyššia "ochotu nechať sa ovládnuť", než tomu bolo u ostatných. Tieto zvieratá mohol žiť u ľudí ako samotári a tak sa relatívne rýchlo vyselektovala viac krotká zvieratá. Dospelo sa z toho, že v pomerne krátkom čase mohla vzniknúť skupina zvierat, ktorá mala výzor psom podobné a tiež sa prejavovala pre psy typickým štekaním.

Spôsoby správania, ako priateľská a upokojujúce komunikácie, boli ďalšími prednosťami selekcie a opäť sa "vypestovali". Na základe tejto teórie je preto tvrdenie, že psy sú svorkový zvieratá, ktoré sa stále orientujú na striktne zachovávané hierarchické poradie, stále spornejšie.

Nežiadúce spôsoby správania psa sa stále často vysvetľujú a aj v televízii interpretujú tak, že pes nie je správne "podriadený", a preto pôsobí také problémy. Je to však príliš zjednodušené tvrdenie a škodí často viac, než je zdravé.

Podľa tejto teórie, ktorá je v skutočnosti len výmyslom, musí byť pes samozrejme vždy, keď ukáže nežiaduce správanie, nami potrestaný "prirodzeným" spôsobom, čím napodobňujeme "alfa vlka".

Avšak na to, aby pes iného psa zvalil a išiel mu po hrdle, dochádza len vtedy, keď sa jedná o skutočne vážny boj na život a na smrť. Dokonca aj keby nás náš pes považoval za psa a nášmu geste dokázal porozumieť, bola by to pre neho hrozba smrťou, ktorú by sme mu v tomto okamihu vyslovili. Každý, kto považuje svojho psa za člena rodiny a kamaráta, by si mal položiť otázku, či je takéto riešenie nutné. Možno to prirovnať k situácii, akoby sme svojmu dieťaťu vyhrážali pištoľou, keby prišlo domov neskoro. Priateľská a dôverná komunikácie by sa takými ataky znemožnila. Pre psa sa tým stávame nevypočítateľnými a nemálo psov sa takýmto zaobchádzaním stáva nervóznymi a takisto nevypočítateľnými. Mnohí sa dokonca bráni, čo potom niektoré cvičiteľa väčšinou vyprovokuje k neadekvátnemu násilia proti psovi alebo v najhorších prípadoch dokonca vedie k jeho utratenie.

Povera: Človek musí prejsť dverami ako prvý, aby ho pes uznával ako "vodcu svorky" čiže psa alfa

Táto rada tu vlastne zastupuje mnoho iných "moderných" rád. Vyzerá to, ako keby boli v priebehu času "tvrdé" metódy podriadení psa (napríklad uchopením za ňufák alebo povalením na chrbát) vystriedané "mäkším" prístupom. K tomu sa potom pridáva rad "pravidiel", ktoré majú zlepšiť spolužitie človeka so psom.

Vyjadrovanie našej nadvlády v systéme hierarchie sa deje iba prostredníctvom psychologickej demonštrácie moci. Máme lepšie miesto na ležanie (pes nesmie na gauč alebo do postele), jeme ako prvý a ako prvý prechádzame dverami. Samozrejme, že toto naše rokovania síce slúži ako akási prevencia pred problematickým správaním psa (aby nebol agresívny), bohužiaľ ale v čase, keď už sa aj tak nedá nič robiť ( "Tvoj pes vedený na vodítku šteká na iné psy? Potom je nutné znížiť jeho postavenie v hierarchii. ") bolo by naozaj pekné, keby to bolo tak prosté.

Nápadnosti v správaní našich psov sú totiž viacvrstvové a predstavujú vždy zmes aktuálneho citového rozpoloženia, naučených prvkov prostredníctvom reakcií z okolitého prostredia a majiteľa, socializácie učenie sa vo šteňacom veku a mnohých ďalších vecí. Keby to bolo také jednoduché, pýtali by sme sa celkom oprávnene: Ako to, že potom vôbec ešte existujú problematickí psi?

Taká silná zjednodušovanie nie sú bohužiaľ úplne bez nebezpečenstva. Teraz možno namietnete. "Ale u nášho psa to pomohlo!" U vášho psa by tiež bývalo pomohlo, keby ste treba všetko vykonali v opačnom poradí: keby ste bývali dôsledne a nanajvýš starostlivo dbali na to, aby pes vždy jedol ako prvý, vždy išiel dverami ako prvý a bol nútený spať na gauči.

Zlepšenie prinesie už sama skutočnosť, že majitelia sú pomocou pravidiel prinútení k tomu, aby psa pozorovali a zamestnávali sa ním. A toto nemá nič spoločné s nejakým poradím v hierarchii, ale ide o prostú teóriu učenia. Napríklad práve prideľovanie zdroja kŕmenie predstavuje po psa dôležité teoretickej učivo. Keď majiteľ začne psa trénovať a zaoberať sa tým, aby zviera svoju potravu už nedostávalo z misky, ale sa k nej musí dopracovať, začína psovi úplne iný život. Je zamestnaný, zaoberáme sa ním a on sa môže učiť. Naša vzájomná väzba sa postupne zlepšuje, s poradím dôležitosti to ale nemá čo robiť.

Povera: zatrasení za kožu na zátylku ako výchovný prostriedok napodobňuje správanie psie mamy.

Dokážem si predstaviť, že táto povera má spojitosť so skutočnosťou, že psie mamy svoje šteňatá sprvu nosí za kožu na šiji, keď sú ešte veľa malá. Žiadna sučka s normálnym sociálnym správaním však nikdy svojimi šteňatami netrasie. Držanie za zátylok skôr pripomína na smrteľné záchvevy koristi - takže by to rozhodne nepredstavovalo priateľská zaobchádzanie s potomstvom. Pri "výchove" šteniat sa fena k tomuto spôsobu konania nikdy neuchyľuje.

A keby sme ju my ľudia predsa len chceli napodobniť, potom by sme museli psa uchopiť za kožu na zátylku zuby. Ako už bolo skôr spomenuté, už samotné zovšeobecňovanie typu človek = pes je veľmi nepravdepodobné, ale keď k tomu ešte pridáme zovšeobecnenia typu ľudská ruka = mamine zuby, iste uznáte, že je to priamo smiešne.

Takým zaobchádzaním vyvoláte u svojho psa úplne zbytočne len pocit strachu a nepredvídateľná a váš dôverný vzťah sa ničí.

Niewöhner Imke, Psy, ktorí štekajú, nehryzú ?, Grada