Čierna mačka cez cestu

Karolínka vybehla zo školy skôr ako jej spolužiaci, prebehla námestím, obzrela sa, nikto za ňou nebežal. Vydýchla si. Ale srdce jej ešte búšilo námahou a prežitým strachom. Zdeňkova partia teraz nejspíš mučí koktavého pätu. Ten vždycky stuhne hrôzou, a tak je pre svoje trýzniteľa ľahšie korisť než Karolínka, ktorá vie rýchlo utekať. A keď je najhoršie, zúrivo sa bráni ...

Raz na ňu číhali pri parku. Nikde nikto. Než sa na ňu stihli vrhnúť, schmatla spadnutú vetva a mazná prvého útočníka po hlave. Dušan sa rozplakal a ostatné sa zarazili. Druhý deň na ňu žalovali v škole. Našťastie pani učiteľka neverila, že by Karolínka čakala pri parku na päť chalanov, aby potom jedného z nich mohla tresnúť konárov. Svedomito prípad vyšetrila, chlapcom napísala poznámky, ale tí si z toho nič nerobili. Síce zatiaľ nechávajú Karolínku na izbe, ale stále vyhrážajú. A posmievajú sa jej. Chodí v obnosenom oblečení, nemá mobil ani vreckové. To Zdenek a jeho partia majú všetko, ale to im nestačí a berú ostatným deťom peniaze a desiaty. Hrozne ich baví ubližovať slabšom spolužiakom aj zvieratám. Karolínka počula ich chvastanie, ako zbili psa a keď im utiekol, ešte po ňom hádzali kamene. Karolínka sa otriasla odporom. Ako môžu byť tak zlí? Už vo svojich deviatich rokoch chápala, že bez podobných tyranov by bol svet oveľa krajší. Prečo im všetko prejde? Celá trieda vie, čo sú zač, ale nikto sa neozve. Koktavý päta sa hanbí za to, čo mu robia a má hrôzu z pomsty. Tiež Jirka, Ivan a Barča mlčí. Bojí sa. A ostatní? Tí sú radi, že si partia za obetných baránkov nevyhlédla zrovna je.

Karolínka odbočila do Starej ulice a zvoľnila. Snažila sa vyhnať z hlavy myšlienky na trápenie v škole. Svietilo slniečko, bolo príjemne teplo. Za plotom zeleného domčeku už videla veselého voříška, u ktorého sa vždy na chvíľku zastavila a medzi tyčkami v plote prestrčila ruku aby ho mohla pohladiť. Voříšek vrtel chvostom, olizoval jej prsty, v očiach mal radosť z jej návštevy. Karolínka mu rozprávala o svojich snoch, o tom, čo sa jej podarilo, ako sa teší na víkend. Voříšek bol dobrý poslucháč a jeho krásne hnedé oči mali úplne ľudský výraz. Hneď vedľa strážil dom veľký kaukazský ovčiak, toho si pohladiť netrúfla. Čupol si obďaleč na trávnik a pokúšala sa nájsť štvorlístok. Žiadny nenašla, ale nevadí. Chvíľu pozorovala bzučiaci včielky a čmeliaky. Domov ponáhľať nemusela. Mamička sa vráti z práce až večer.

Kútikom oka zazrela pohyb. Mačička. A celá čierna. Karolínka sa postavila, mačička poodběhla a pozerala sa na Karolínku. Tá si ani nespomenula na poveru, že čierna mačka cez cestu prináša smolu. Mačička sa jej veľmi páčila. "Cicou, teba som tu ešte nikdy nestretla, kde bývaš?" Karolínka si čupol a natiahla ruku. Mačiatko sa priblížilo, ale len tak, aby naň nedosiahla. "Neboj, len si ťa pohladím." Mačiatko zaujalo niečo v tráve a predviedlo parádny skok. Karolínka si odtrhla dlhé steblo trávy a rejdila s ňou po zemi. Mačiatko sa rozbehlo. Hop. Už ju drží prednými pacičky a trávu zahryzol. Karolínka sa smeje a mačiatko pohladí. Znovu zatrepe steblom trávy a šikovná mačička lovia.

Mačiatko hra omrzela, rozbehlo sa preč a obzeralo sa po Karolinke, ako by ju volalo, nech ide za ním. Odbočili do ulice, kde Karolínka ešte nebola. Rozhodla sa to tam preskúmať a zistiť, kde mačiatko býva. Cestou si hrajú. Mačiatko sa vrhá na drievko, čo mu Karolínka hodila, naháňa sa za vetvičkou, Karolínka kľučkuje aby mača tak ľahko vetvičku nechytilo. Za veselého vyvádzanie dôjdu až k starému zchátralému domu. Panuje tu zvláštna, trochu tajomná atmosféra. Počuť je len bzukot včiel na bujne rozrástlo černice. Dom má opadané omietku, trouchnivějící drevený plot, s vylámanými tyčkami. Karolínka nahliada do záhrady. Husté kríky, tráva, niekoľko vzrastlých stromov, stará vtáčia búdka. Mačiatko už je v záhrade, obzerá sa po Karolinke. Pretiahne sa dierou v plote za ním. Má tiesnivý pocit, že robí niečo zlé, ale zvedavosť je silnejšia. Spolu s mačiatkom skúmajú celú záhradu. Karolínka si predstavuje, že záhrada i dom sú začarované a že je tu niekde ukrytý poklad. Zatiaľ však našla len rozlámanú stoličku, zhrdzavenú kanva, hromadu rozbitých kvetináčov a tu, tu to vyzerá, ako by tu kedysi bolo malé jazierko. Chcela sa pozrieť aj do domu, ale bol zamknutý, ani žiadne okno nebolo otvorené.

Karolínka úplne zabudla na čas. Ale slniečko nezabudlo a kĺzalo sa po oblohe o kúsok nižšie. To je hodín, vystrašila. "Marielko, už musím domov, ale zajtra prídem zas." Ani nevedela prečo začala mačiatku hovoriť Marielka, zrazu ju to meno samo zišlo na um.

Ďalší deň sa Karolinka tešila na popoludnie. Chcela si s Marielkou zopakovať prieskumnú výpravu do záhrady zchátralého domu. Ale rada by jej niečo priniesla. Na obed chodila do školskej jedálne a zaradovala sa, že je mäso so zemiakmi. Zjedla veľa polievky, trošku zemiakov a všetko mäso so zvyškom zemiakov nenápadne nandala do mikroténového vrecka. Totiž myslela si, že to robí nenápadne, ale partii to neušlo. "Hej socka nemá doma čo žrať, tak zbiera zvyšky, fuuuj" vykrikoval chalani, Zdenek s Dušanom najhlasnejšie. Aleš zdvihol svoj tanier, "Poď si vziať, mám kvalitné zvyšky, budú tí chutiť!" Celá partia sa váľala od smiechu po stole. Skôr by sa Karolínka rozplakala a utiekla z jedálne, ale dnes, s predstavou Marielky, sa zdvihla od svojho stola, išla k stolu party as kľudom pobrala nedojedené kúsky mäsa z tanierov chalanov a prihodila ich do vrecka. "Ona si to fakt berie ?!" Chlapci najprv s údivom pozerali, a potom je prepadol ďalší záchvat smiechu. Karolinke to bolo jedno. Hrdo odkráčala z jedálne.

Marielka už Karolínu vyzerala. Pretiahli sa dierou v plote a strávili ďalšie kúzelné popoludní. Karolínka mala pocit, ako by bola v inom svete. Marielka zjedli mäso aj zemiaky a potom si starostlivo olízala pacičky i noštek. Karolínka z batôžku vytiahla vymytú misku od nátierkového masla az pet fľaše do nej naliala čistú vodu. Tiež sa snažila zistiť, kde má mamičku, ale na nič neprišla. Občas zazrela prebehnúť nejakú mačku, ale žiadna sa k Marielce nehlásila. Že by bola mačacie sirota? Karolínka by si ju moc chcela vziať domov, ale vedela, že nemôže. Mamička bola celé dni v práci, ale peňazí mala strašne málo, nemohli si dovoliť žiadnu radosť. Sedela u bývalého jazierka s mačičkou na kolenách a predstavovala si jazierko plné vody, s farebnými rybičkami a rozkvitnutými lekná na hladine. A labute. Priplávajú k nej a rozprávajú labutí rozprávky.

Karolínka má tri kamarátky, Šárku, čo s ňou sedí v lavici a Janičku s Hankou, čo sedí za nimi, ale ani tým nechcela prezradiť, na čo potrebovala tie zvyšky. Vytiahla to z nej až kuchárka. Karolínku mala rada a všimla si včerajšieho pozdvihnutie. "Vy doma nemáte čo jesť? Spýtala sa zúčastňujú. "Niečo by som tu pre teba mala, ak chceš." Karolínka očervenela. "To nie je pre mňa, ale pre mačičku," a opísala, ako sa s mačičkou skamarátila. Pani kuchárka mala pochopenie, sama mala doma psa aj mačku a vedela, že život nie je pierko. "Vždy ti pre mačičku niečo nachystáme," sľúbila Karolinke a neboj, nikomu to neprezradím. "

Konečne prázdniny. Karolínka beží ku zchátralému domu, teší sa na Marielku. Už z diaľky ale vidí, že je niečo zle. Pred domom nákladiaky, veľa ľudí sa tam motá, sekajú kríky, búrajú plot, stavajú lešenia. Karolínka pochopila, že dom niekto začal opravovať. Ale kde je mačička ??? Dodala si odvahy a pýtala sa robotníkov. "Žiadnu mačku sme nevideli a nemotej sa tu, alebo prídeš k úrazu." Čo teraz? Karolínka sa k domu vrátila ešte večer, tentoraz s mamičkou, ale nepriznala sa, že chodila aj do záhrady. Marielku nenašli. Karolínka chodila k domu každý večer, ale márne. Bola smutná, moc sa jej cnelo po mačacie kamarátke. Pred zaspaním myslela len na ňu a dúfala, že sa jej nič zlého nestalo.

Karolínka sa zmenila. Doteraz brala ťažkosti vo svojom živote na svoj vek neobyčajne rozumne, ale teraz, okrem ľútosti pociťovala zlosť a vzdor "Keby sme si mačičku mohli vziať domov, tak sa to nestalo!" Vyčítala mamičke. "My nič nemôžeme, nikam ísť, nič pekného si kúpiť, nemôžeme mať mačku ani psa. Môžem sa len učiť a byť hodná. A tí čo dobrí nie sú, môžu všetko! ", Kričala Karolínka a buchla dverami. Až vyrastie, zaobstará si mačku, psa, koníka, všetky hračky, krásne oblečenie a vôbec všetko na čo si spomenie.

"Predstav si," povedala jej jedného dňa mamička. "V obchode som stretla pani Šimková, zrovna si do vozíka dávala mačacie konzervy , tak som sa jej spýtala, či si zaobstarala mačku. A ona sa začala smiať, že to bolo obrátene, že si mačka zaobstarala ju. Proste sa k nej nasťahovalo čierne mačiatko a bolo. To bude určite tvoja Marielka. "" Ja by som ju chcela navštíviť, "pozrela sa Karolinka s nádejou na mamičku. "Najskôr sa pani Šimkovej spýtam", sľúbila mamička. Pani Šimková návštevu uvítala, bola to staršia osamelá pani, ktorá si rada porozprávala o mačičke. Karolínka sa bála, že ju Marielka treba nespozná, ale tá sa s ňou išla privítať, ako by sa videli naposledy včera. Bolo to krásne popoludnie, jedno z mnohých ďalších, ktorá nasledovala.

Text: Lenka Novotná

Foto: Jindřich Pachta