Dedina & # 8211; mačacie raj, alebo peklo?

Aj keď som rodená Pražačka a v Prahe som bývala do svojich 25 rokov, svoje detstvo si skôr spájam s vidiekom. Tie najkrajšie zážitky a spomienky mám práve z dediny, kam som jazdila ako malá každý víkend a kde som trávila celé prázdniny.

Už odmala som milovala zvieratá a dedina bola pre mňa priamo rajom. Susedka mala veľké hospodárstva, kde mala kravy, kozy, králiky, sliepky, kačice, husi, psy a hlavne mačky. Už od troch rokov som chodila s tetou (ako som jej hovorila, pretože ma poznala od mojich deviatich mesiacov) navečer kŕmiť zvieratka. Dávala som trávu a zrno králikom, miešala som šrot a rôzne pomáhala, možno sa len tete plietla a zdržiavala, ale tieto chvíle som milovala a nikdy som kŕmenie nevynechala. Najviac som ale zbožňovala mačky, kocúrov, mačiatka a tu ich vždy bolo plno. Keď nemala mačiatka teta, bolo tu veľa domčekov, kam som tiež za mačkami chodila. Dokázala som u nich presedieť hodiny, hladkať ich a maznať sa s nimi. Každú mačičku som pomenovala a najviac času som trávila nie s kamarátmi, ale so zvieratami. Všetko to znie ako krásna idylka a ja priznávam, že lepšie detstvo som mať snáď nemohla. Ale teraz si - už ako dospelá - uvedomujem krutosť dediny voči zvieratám, ktoré som vtedy ešte nerozumela. Bola som malá a nechápala som tienistú stránku vidieka. Mám pár spomienok, ktoré si teraz vybavujem, aj keď je to takmer 25 rokov späť.

stratená mačiatka

Pamätám si, ako som bola navštíviť pani s hodnou mačičku, ktorú som mala rada. Vtedy som ju našla nešťastne mňaukajúcim, ako pobehuje z miesta na miesto, prehľadáva každý kút a narieka. Pani mi povedala, že si niekam dala mačiatka a teraz je nemôže nájsť. Všetkým môže byť jasné, kam sa podela, ale ja tomu vtedy uverila a pár hodín som jej ich pomáhala hľadať, nevedomá si toho, že už sú dávno utopená.

Vybavujem si starú pani, ktoré bolo už vtedy asi 80, ako ide s kanví vody a leje ju na hnoj a z krhly padajú aj malá nehybná telíčka a ako sa na hnoj rýchlo ženou sliepky.

Spomínam, ako som bola u tety v chlieve a na múriku mňaukala nešťastne malé mačiatko. Manžel tety, ktorý bol poľovník, prišiel a povedal: "Toto mačiatko nie je naša, asi ho sem niekto priniesol, ja si idem pre flintu, bež preč." Usmiala som sa na neho, pretože som myslela, že si robí srandu, ale videla som, ako si naozaj nesie flintu a potom si vybavujem, len ako nesie v ruke nehybné mŕtve telíčko. Ani neviem, čo som vtedy urobila. Nechápala som to a nechápem to stále. Prečo?

Smutný osud maznavé Šmudlinky

Myslím na svoju mačičku Šmudlinku. Ani neviem, kde sa tam zrazu vzala, jednoducho sa zabývala na záhrade pri tety. Bola celá čierna a neuveriteľne maznavá. Stačilo len zavolať a bežala a už si o mňa láskyplne trela noštek, zaškriekala a Ducale do mňa hlavičkou. Dokázala sa maznať tak dlho, že to skôr už omrzelo ma, než ju. Bola to snáď tá nejmazlivější mačička na svete a ja som jej mala veľmi rada. Nastal koniec prázdnin a ja odišla zase domov do Prahy a vrátila sa za pár dní a Šmudlinku už som nenašiel. Kamarátka Lucka mi len povedala, že ju pán Švec (manžel tety) zastrelil. Prečo?

Pamätám si kocúra Lukáška, ktorý síce nebol tak maznavý ako Šmudlinka, ale tiež sa nechal pohladkať. Bol to bielo-mourovaný mačací chlapec. Raz som išla dozadu za stodolu k tete a našla som tam jeho visiace kožu. Tomu nerozumiem dodnes. Vari sa vykupujú nielen kože králikov, ale i mačiek? Nechápem to, ale bola to iste jeho kože. Nemohla som sa mýliť.

V desiatich rokoch rodičia kúpili chatu v blízkosti Prahy a ja na dedine prestala jazdiť. Vtedy som moc plakala, pretože som to tam milovala, mala tam výborné kamarátov, zvieratká a hodnú tetu. Potom už som tam jazdila s rodičmi len raz, dvakrát do roka ň na pár hodín k tete na návštevu a neskôr s mojím priateľom a teraz mojím manželom. Pri jednej návšteve asi pred tromi rokmi v lete som tam videla na sene mačičku s malým mačiatkom. Hneď sme si ho fotili a mazlili ho a prišla teta a povedala akoby nič: "My si ho nechávať nebudeme, to je len teraz, že sú prázdniny kvôli vnúčatám, aby tu mali mačiatko, po prázdninách, pôjde preč." Vedela som moc dobre, čo to znamená. Tomu mačiatku v tej dobe bolo tak 5 dní a ja vedela, že až skončí prázdniny, tak jeho život bude spečatený. Mám jeho fotky nahrané v počítači, ale nechcem sa na ne pozerať. Je to pre mňa moc smutné. Rozhodla som sa dať k tomuto článku práve jeho fotku, ako smutné varovanie, že mačiatka úplne zbytočne umierajú. Je mi teraz jasné, ako to vtedy bolo sa Šmudlinkou ... Vedeli, že jej mám rada, že si s ňou hrám, a tak sa len čakalo, až skončí letné prázdniny a potom jej život skončil.

zamyslenie

Je to moc smutné a ja sa pýtam, čo sa vlastne za tú dobu zmenilo? Trebárs som pesimista, ale myslím si, že veľmi nie. Žijem už 4 roky na vidieku a keď sa prechádzam po dedine, všade vidím mačky. Hovorím si, koľko z nich je asi očkovaných alebo kastrovaných? Keď tá mačička ochorie, jestlipak jej niekto vezme k veterinárovi, aby jej pomohli? Nachádzam odpovede a vidím, že sa toho za tých 25 rokov bohužiaľ veľa nezmenilo.

Stále je volený ten najpohodlnejší a najlacnejší spôsob. Usmrtenie mačiatok je často bežná voľba pred kastráciou.

Budem dúfať, že za ďalších 25 rokov, to už bude iné - v prospech mačiek.

Text: Jitka Kaplanová

Článok prevzatý z OS Srdcom pre mačky, http://kocky-utulek.cz/