Na krídlach anjelov & # 8211; 2. diel

Prebudila som sa na veľmi zvláštnom mieste, bolo to ale úplne inde, než som si pamätala z osudové polnoci, kedy som bola prevezená zo Slaného do detského domova ...

Ležala som totiž v inej klietke a pozerala som sa na inú izbu. Prebudenie bolo navyše absolútne desivé. Toľko kruté a zbytočné bolesti už ma sprevádzalo životom a toto rozhodne tiež nebola prechádzka ružovou záhradou. Zakaždým, keď som zavrela oči, cítila som, ako by som sa prepadala do čiernej temnoty.

Následne som sebou trhla a očká sa mi otvorila strachom, toto sa opakovalo niekoľkokrát za sebou - pád do temných hlbín a ľakavý prebudení. Bolesť to bola veľká, to vám môžem odprisahať a nielen to, bola som navyše uväznená v pancieri a obväzoch. Bolo mi tak strašne ťažko, že si to na moju dušu nedokážete predstaviť. Škubal som celým telíčkom a vynakladala toľko sily, že som si golier z krčku zakaždým dokázala strhnúť. Hrýzla som, škriabala som a búšili som tlapičky všade okolo seba. Teta a ujo mi golier niekoľkokrát nasadili späť, nakoniec ale márne úsilie vzdali, lebo by som sa bola bývala prizabil, ako veľmi som s golierom zápasila. Nebolo mi vôbec hej, klietka som mala celú vystlanú podložkami a vankúšiky, to aby som sa nepoškodila, ako som sebou hádzala a Škubal. Pre nás všetkých to nebolo vôbec jednoduché. Celkovo by sa táto situácia dala nazvať dramatickú.

Užívala som rôzne lieky a niekoľkokrát denne ma ujo musel napojiť na infúziu. Teta a ujo mi hovorili: "Naša milovaná Bonnie, prekonala si veľkú operáciu, musíme byť trpezliví a zvládneme to, uvidíš." Zamňaukalo som, čo znamenalo niečo na spôsob, že viem svoje. Je síce pekné, že musím byť trpezlivá, ale prerobiť veľkú operáciu, to nie je len tak a navyše, keď mi opatrovníci nasadí na krk pancier a okolo rany omotajú obväzy, ktoré si rovnako zakaždým počúrajú tak to mi teda naozaj nijako neuľahčujú. Teta a ujo na seba veľmi dôležito pozreli, akoby skutočne porozumeli môjmu mňaukanie. Následne som zistila, že mám v papuľke dieru a nemám zadnú tlapičky. Očká sa mi chorôb stiahla do úzkych škvírek, tak veľmi mi nebolo dobre. Sem tam som niečo spapala, niečo málo aj vypila. Po troch dňoch som mala nariadenú kontrolu. Pahýlek, ktorý mi zostal miesto tlapičky, sa začal farbiť do podivných odtieňov a ohromne natekala. Niečo nebolo v poriadku. Ten deň sme mali plánovanú kontrolu u pani doktorky, čo nám prišlo naozaj viac než vhod.

Pani doktorka sa na nás v ordinácii usmievala, ale len do chvíle - ako ma teta vytiahla z prepravky. Rovno si ma totiž nechala v mačacej nemocnici, potom som si opäť nič nepamätala, až po čase som sa dozvedela, že ma pani doktorka druhýkrát operovala a odstránila aj pahýlek, ktorý mi zostal po veľmi poranené amputácii tlapičky. Otrava bola bohužiaľ už tak rozsiahla, že si razila cestu ďalej a chcela ma celú pohltiť. Stačilo málo a zomrela by som. Už mi nezostal ani pahýlek, tlapičky bola celá preč. Situácia však zostala veľmi kritická, po operácii začal skutočne veľký boj. Síce som niečo málo jedla a sem tam som sa napila, ale bola to bieda s núdzou.

Po celú dobu pobytu v detského domova som chodil na celý rad vyšetrení. Stále mi v mačacej nemocnici pani doktorky odoberali krv, merali teplotu a vyšetrovali ma, ako sa len dalo. Začala som mať totiž veľké problémy, nastalo obdobie, kedy som bola dokonca biela ako stena a to doslova. Nechcela som papať, bojovala som s vysokými teplotami a potom zase s nízkymi. S nízkymi teplotami som bojovala vtedy, keď bola snaha vysoké teploty utlmiť potrebnými liekmi. Teplota síce na chvíľu klesla, ale zase až dramaticky veľa, po niekoľkých hodinách však opäť vyletela extrémne nahor. Začal boj o život. Boj o život maličké šedavej mačičky menom Bonnie, ktoré niekto len tak pre svoje potešenie vonku ublížil.

Teta bola hysterická, volala často do mačacie nemocnice a tiež si často s pani doktorkou písala. Ja osobne som bola na všetky tuho moc nepríjemná, inak som ani nemohla fungovať. Pri pravidelnom ošetrovaní som hrýzla strýka, tetu i doktorky. Nebolo sa čomu diviť, bolo mi totiž tuze moc zle. Všetko mi bolo na obtiaž, odmietala som jedlo, ktoré do mňa teta chcela stále násilím dostať. Bolo to všetko vskutku divoké. Najviac sme trpeli ja a teta, teta trpela vo vypätých chvíľach hystériou a ja vážnym zdravotným stavom. Medzitým lekárky odosielali vzorky mojej krvi z mačacej nemocnice do mačacie laboratória. V mačacie laboratóriu sa skúmalo, diagnostikovali a v kabínkach a skúmavkách to doslova vrelo. Všetko napovedalo tomu, že situácia je ešte dramatickejší, než sa zdala byť. Podľa výsledkov z laboratória sa prediskutovalo niekoľko variantov môjho vážneho stavu. Jedno bolo isté, rozpadala sa mi krv následkom vážneho stavu, možno tiež vzhľadom k prekonaným operáciám a ďalším pridruženým komplikáciám. Všetky lieky, ktoré mi boli aplikované, museli byť dôsledne zvolené tak, aby mi nijako nepřihoršily. Nebolo to vôbec jednoduché.

Nakoniec ma teta po konzultácii s pani doktorkou vypustila z karanténnej klietky, údajne pre moje dobro, to aby som bola vo väčšej pohode. Ešte predtým som bola otestovaná na mačacie choroby, aby som vraj niekoho nenakazila. Ani sloboda mi však nepomáhala. Stavy, pri ktorých mi neustále stúpala a klesala teplota, sa rozhodne nezlepšia. Teta nado mnou začala lámať palicu, to ona robí ostatne veľmi často. Pani doktorka musela tetu upokojovať, že musí byť trpezlivá, avšak kladný výsledok ani napriek tomu zaručiť nemôže. Už záležalo len a len na mojom telíčku, ako sa s vážnou situáciou vysporiada.

Po celú dobu, kedy som mohla byť z klietky vonku, sa o mňa starala mačička Teja. Mourinka Teja nemala oko, ale nebolo to tu u nás vôbec nič neobvyklé. Jeden nemal nohu, druhý oko, ďalšie mal ucho na stranu, nedostatky tu boli celkom modernou záležitosťou, to sa u nás v detského domova vskutku nosilo. Tiež som časom zistila, že tu nie je len detského domova, ale aj důchoďák a dokonca by som si trúfla povedať, že aj nápravné zariadenie. Napraviť potrebovalo mnoho mojich mačacích kamarátov - napríklad Eda, Tobíček a časom aj ja.

Dramatická situácia však pokračovala ďalej. Mačička Teja naznačovala, že by si so mnou čas od času chcela hrať, ja som ale mierne vrčal a Tejinku som tlapkovala. Snažila som sa mojej najlepšej mačacie kamarátke povedať, že ešte nie je ten správny čas, pretože je mi zle ... No a keď mi je zle, tak si predsa pochopiteľne nemôžem hrať, to sa predsa vie. Moje útulková teta aj ja si pamätáme do detailu prichádzajúce návštevy po dobu môjho dramatického stavu. Raz prišla na návštevu teta Mirka z Velenka a ja som začala trochu jesť, to bol obrovský pokrok, pretože ako je známe, chorých mačičky chuť k jedlu rozhodne nemajú. Pamätám si, že tety píly kafe a strašne dôležito to riešili. Teta z Velenka je dobrá, ale nie všetci sú rovnakí. Tete totiž po dobu mojej chorobe "radílci" všetkého druhu radili a hodnotili situáciu, ako by snáď sami boli lekári. Niektorí si priali môj koniec, bez toho, aby mi dali šancu. Lenže bez názorov ostatných by to tiež nešlo. Teta už sa naučila niektoré rady hádzať za hlavu, z iných si samozrejme berie príklad. Vraj sa to deje zakaždým, keď ide o poranená zvieratká. Niektorí ľudia jednoducho nenechajú nám poraneným čas a priestor na život, bez toho, aby vedeli, čo sa skutočne deje a vopred nás odsudzujú k večnému zatrateniu. Hovorím si, ako by sa asi tvárili, keby bol poranený člen ich rodiny, tiež by mu priali smrť, alebo by bojovali, aby prežil, hoci by zostal bez nožičky? No, myslím si, že by si opäť našli nejakú výhovorku, treba by hovorili, že zviera a človek je predsa niečo iné ... akoby zvieratá nemali právo žiť.

Trvalo dlho, než prišlo vyslobodenie. Zrazu mi bolo oveľa lepšie. Postupne som sa zbavila vysokých teplôt a hodnoty krvi sa vracali do normálu. Tým, že mi klesla teplota, som samozrejme získala chuť k jedlu. Teta, ujo a všetci srdiečko ľudia sa radovali z veľkého úspechu maličké mačičky.

Začala som sa hrať s mačacími kamarátmi a dokonca som nad mnohými kočičáky mala navrch. Dokázala som prevalcovať aj veľké kocúrov, vôbec nikoho som sa nebála. Stále častejšie som ukazovala tete aj strýkovi, že zdolať akúkoľvek prekážku pre mňa nie je žiadny problém. Skákala som na nábytok a dokonca som sa dokázala vyšplhať na najvyššiu mačacie odpočívadlo. Postupne som ukazovala, aká vlastne som, pretože po dobu liečby nebolo vôbec poznať, aká zo mňa raz bude mačička. Predovšetkým teta, ktorá so mnou trávila najviac času, zistila, že som úplným mačacím originálom. A čo viac, dokonca bola presvedčená o tom, že som výkvet mačacie spoločnosti. Žiadna iná mačička nedokázala, to čo som vedela narobiť a vymyslieť ja. Akonáhle som mala hlad, išla som tetu vyrušiť od práce, sadla som si blízkosti nej na bobek a kvílila som. Teta už vedela, čo sa deje a bežala mi dať papanie. Nie, že by tu papanie nebolo po celý deň k dispozícii, ale niekedy som zrovna nechcela konkrétny granulky ten deň nasypané do mištičiek.

Lenže čas plynul ďalej a ja som začala mať ďalšie veľké problémy, ktoré neboli spočiatku viditeľné. Môj vážny stav, ktorý som predtým prekonala, zatienili isté ťažkosti, ktoré sa dostavili čoskoro po tom, čo som už konečne mohla mať spokojný a pokojný mačací život. Bohužiaľ nič nie je zadarmo, a tak som bojovala ďalej. Po celú dobu pobytu v detského domova som mala mierne problémy s kakáním, bolo teda zrejmé, že ma budú sprevádzať menšie či väčšie problémy. Zakaždým som si vedela dôjsť na záchod, ale musela som moc a moc tlačiť. Občas sa stalo, že sa namiesto hovienka tlakom uvoľnila moč. To, čo však skutočne prišlo, bolo veľmi zásadný. Začala sa dostavovať zápcha a nie hocijaká, bola to zápcha vcelku zásadný. Začalo obdobie cestovanie na veterinu, kde som dostávala infúzie a dokonca som dostala párkrát klystír. Že neviete, čo to je? To buďte radi, pretože by ste niečo také nemuseli ustáť. Ďalšie vyšetrenie preukázalo, že inervácie zvierača by narušená byť nemala, ale v podstate mohol byť pes zakopaný v tom, ako ma kedysi zlí ľudia týrali a silným ťahom mi chvostík odtrhli. Niekde sa predsa len mohlo niečo poškodiť. Dostala som rôzne preháňadlá a teta sa naučila, že mi musí dávať kravské mlieko, aby som sa normálne vykakala a zbavila sa tak zápchy. Vy to ale u svojich mačičiek s kravským mliekom rozhodne neskúšajte, my mačky totiž vo väčšine prípadov nevieme tráviť laktózu, ktorú mlieko obsahuje. Práve preto som ho pila iba ja, aby zápcha ustúpila. Tak jednoduché to ale rozhodne tiež nebolo, vyskúšala som ku všetkému rôzne preháňadlá. Nakoniec sa teta s pani doktorkou dohodli na tom, že nič návykového užívať nebudem a zápchy, že sa pokúsime zbaviť prírodnou cestou. Holky na to išli, ako sa hovorí, od lesa. Pani doktorka okrem toho navrhoval, že by som mala čo najskôr opustiť detského domova a odísť do nového domova, kde by sa mi dostalo ešte lepšej starostlivosti. Nás tu bolo v detského domova veľa a nebolo teda možné podchytiť do detailu úplne všetko.

Prihlásila sa celý riadok pánov, ktorí vyslovili súcit nad mojím osudom s ponukou budúceho nového a láskyplného domova. Ako to už ale býva, teta zodpovedala na všetky strany, ale záujem o mňa nakoniec vydržal len jednej z rodín ponúkajúcich mi isté zázemie. Namyslím to vôbec zle, vstúpiť do života každému z nás môže čokoľvek, a preto nikoho nie je dobré súdiť. Skôr som tým chcela povedať, že my skutoční chudáčkové v ľuďoch prebúdzame spočiatku veľký súcit, ktorý postupne viac či menej vyprchá. Jo a ešte je tu niečo, teta mnohých záujemcom totiž písala, že mám už niekoľko vážnych ponúk nového domova, a preto mohli niektorí páničkovia treba už pre tieto dôvody o mňa nakoniec stratiť záujem v domnení, že pre nich už nie som dosiahnuteľná. Niektorí páničkovia ale nakoniec sami uznali, že sa unáhlili, čo je v podstate dobre. My už sme tu na všetko zvyknutí a vôbec nám to nevadí, dôležité je, že sa nakoniec pre akúkoľvek mačičku z detského domova domov nájde, nie? A ak je navyše o nás bitka, úplne k tomu stačí, aby nám zostala verná pokojne jedna rodina.

Jedného dňa, bolo to v zime a ja na ten deň nikdy nezabudnem, si pre mňa prišli dvaja anjeli. Áno, presne tak to bolo. Prišla si pre mňa malá blonďavá Terezka s úplne rovnakou blonďavou mamkou Marcelou. Stále ma tu v detského domova holky brali do náručia a pusinkovaly. Konečne som sa dočkala, sadla som si do plastové prepravky a odišla som do svojho nového domova: http://srdcemprokocky.rajce.idnes.cz/Bonnie_odjizdi_do_noveho_domova . Musím uznať, že tu je to ešte len veľmi fajn, kam sa hrabe detského domova na skutočný nový domov. Dostávam tu najesť úplne všetko, čo hrdlo ráči, nemusím bojovať o kus žvanca s bandou mačacích kamarátov. Teda popravde, mám tu síce niekoľko mačacích kamarátov, ktorí mi občas niečo zoberú, ale ja sa s nimi rada rozdelím, veď sú len tri. Omotala som si celú rodinu okolo labky a ťažkosti s kakáním pomaličky tiež ustupujú. A potom, že nie sú anjeli ...

Vaša spokojná Bonnie

Text: Kristýna Kacálková

OS Srdcom pre mačky

http://kocky-utulek.cz/