narodeninová mačka

Svoje dvadsiatku som oslávila tak v rodinnom kruhu, tak s priateľmi, dostala som veľa milých darčekov, ale ten najlepší a najmilší som si obstarala sama. Kúzelné čierne mačiatko.

Mačička Aika je ešte malá, ale už teraz vidím, že z nej vyrastie pohodová mačka. Keď som si ju doniesla do izbičky (bývam ešte u rodičov, som študentka), celý ho preskúmala a potom suverénne zabrala moju posteľ. Bol to pre ňu náročný deň a chcela sa dobre vyspať.

Je ráno, ešte by som spala, ale mačiatko už je čulé. Najskôr si živlov, pretiahlo sa, predné nožičku dopredu, zadné dozadu, potom ešte prehnúť chrbticu a vyhrbiť do mačacieho chrbta. "Mňau", mačiatko na mňa spýtavo pozrelo: "Tak bude sa konečne niečo diať? Zatiaľ je to nuda. "To, že ma v noci niekoľkokrát prebudila litánie po izbe, to sa nepočíta, teraz prekypuje elánom, rarášci jej pozerajú z očí. Zahýbala som nôh pod perinou a Aika predviedla parádny skok. Pohla som rukou, Aika sa bleskovo otočila a skočila, snaží sa zahryznúť perinu. Chvíľku sa nehýbe, Aika je v strehu. Môj nepatrný pohyb - Aičin skok. Smejem sa. "Ty si teda Aika divokajka. Zvedavo strčí noštek pod deku, už je tam celá, ulovila môj prst. Pazúriky a zúbky má pekne ostré.

Aiku má každý rád. Rodičia, môj priateľ Dávid aj všetky návštevy. Každý jej nosia dobroty a ona je tak zmlsaná, že máloktorého maškrty si dá viac ako jedno sústo. Obezita jej rozhodne nehrozí.

Aika so mnou strašne rada upratuje, baví ju všetko okrem vysávača. Najradšej by upratovala od rána do večera, takže keď sa ja nezaujímavo učím, tak Aika si otvorí skriňu a zaujímavo mi prerovná, prípadne vyklidí police.

Zistila som, že banánik v čokoláde, deli i ďalšie čokoládové tyčinky prospievajú pamäti, tak mám na písacom stole košíček so sladkou vzpruhou a Aika mi na ne chodí. Nie že by jej chutila čokoláda, je múdra a vie, že sladkosti mačkám škodí. Ale akákoľvek čokoládová tyčinka má ideálny tvar a veľkosť na hranie. Aika má vypracovaný systém. Nenápadne ma pozoruje, ako veľmi sa sústredím na papiere alebo na monitor. Keď sa na ňu nepozriem, chápe to tak, že má zelenú. Skočí na stôl, za hradbou kníh nie je skoro vidieť, ťapušky nahmátne čokoládku a šikovne ju vytiahne z košíka. Potom ju postrčí ku kraju stolu, ešte jedno šoupnutí labkou a už so záujmom pozoruje, ako padá pod stôl. Skočí dole, nadšená, že konečne má poriadnu hračku, a dáva jej čo preto, len obal šuštia. Nakoniec ju niekam załantročí a príde si pre ďalšie. Pritom má plný košík vlastných hračiek , ale čokoládové tyčinky sú proste zábavnejšie.

David je taky študent, taky býva ešte u rodičov a jediné miesto, kde spolu môžeme byť nerušene, je ich chata. Jazdíme tam každý víkend, každé prázdniny a hráme si na manželov. Aiku berieme so sebou, cestovanie znáša dobre, ochotne vlezie do prepravky, pretože vie, že ju čakajú príjemné chvíle na záhrade. Toľko zaujímavých vôní a zvukov. Toľko priestoru k behaniu a šplhanie ... Spočiatku som sa hrozne bála, že mi utečie, len čo otvoríme prepravku, tak som ju vodila len na vôdzke. Ale postupne som predlžovala čas bez vodítka a teraz už ho nepoužívam vôbec. Síce nepríde hneď na prvý zavolanie, ani na piatej, ale keď už začínam chraptět, nakoniec si dá povedať.

Pomaly sa blíži oslava mojich jednadvacátin a k narodeninám neodmysliteľne patrí Aika, takže mám dvojnásobný dôvod na oslavu. Čas delím na ten "pred mačkou" a ten "s AIKO". Už premýšľam, aký masový "torta" tej svojej nejzmlsanější a najvyberavejší mačke na svete upečiem, nech z tej oslavy tiež niečo má.

Text: Lenka Novotná

Foto: Jindřich Pachta