Obyčajný príbeh (ne) obyčajného kocúra

Všetko začalo pred dvoma rokmi v blízkosti kráľovského hradu Karlštejn. Jednej dedinské mačičke, ktorá sa z neznáma (možno až z hradu) zatúlala do Třebaň, sa narodila štyri mačiatka. A ako to už u tulákov býva, zrazu nikto nevedel čo s nimi ...

V dedine je nikto nechcel a tak sa stalo, že sa mačiatka dostala do útulku k tete Kristíne. Maličká klbka, teraz už bez mamičky, sa chúlila v karanténnej klietke v "zágarážáku", ale strach nemala. Bola už to samostatná mačiatka, ktorá spôsobne chodila do záchůdku a dokonca už Bastily granulky. Ich kožúšky boli samá blcha ao Červíky ani nehovoriac. Tak je to ale vždy, keď do útulku príde vonkajšej neošetrovaná mačička. Kristýna potom zahajuje očistu, ktorá je nutná, ale neobľúbená. No povedzte: "Kto z vás si dobrovoľne nechá strkať pilulky do papuľky?".

"Diali sa divné veci, ale boli sme spolu ... Štyri bráchové proti všetkým. každú chvíľu nás nejakí ľudia brali do ruky, chovali, niečo hundral a potom zase šup do klietky. Teta tu stále upratovala, rejdila s takou hlučnú mašinou, utierala a kvapkala nám očká. No poviem vám, chvíľu pokoja sme nemali. Jedine bratovi Kentíkovi to bolo jedno, od narodenia bol hluchý a naviac aj nebojácny. Nič ho nevyviedlo z miery, hral si, a tak sa tiež všetkým najviac páčil. Ubehlo len pár dní a prišla zase návšteva, ale tentoraz to bolo iné, v našej klietke po jej odchode chýbal Kentík. Ani som si na to nestačil zvyknúť a bola tu ďalšia návšteva. A čo myslíte? Šup so mnou do taký debničky a potom cestovanie autom niekam ďaleko. Plakal som, ale moja panička, teraz už môžem povedať moja milovaná panička, na mňa neustále hovorila a rozprávala, že sa nemusím báť. Tak som sa nebál, bol som statočný a keď na mňa doma pozrela veľká mačka, pokojne som zasyčal. Tá veľká sa urazila a pár dní so mnou nehovorila, ale aj tak som od nej opozeral, ako to doma chodí. Našťastie moja (v súčasnosti) bezva kamoška Meguška čoskoro pochopila, že je so mnou sranda a začali sme vymýšľať vylomeniny. A teraz sme nerozlučná dvojka! Niektoré naše zážitky už vám Meggy napísala, ale dnes je to môj príbeh. Príbeh obyčajného kocúra, ktorý našiel svoj domov a milujúci pánov. A to všetko vďaka dobrým ľuďom a hlavne vďaka Kristíne a Michalovi. Nebyť ich, možno by som sa dnes túlal vonku, mal prázdne bruško, kožúšok plný bĺch, možno by o mňa nikto nevedel. Možno by tu miesto môjho písania písala teta Kristína úplne iný článok.

A preto, prosím ľudkovia, pomáhajte tete v jej práci. Nie je nad to mať svoj pelech a ľudskú ruku, ktorá vás pohladí.

Zdravie Bártík (kedysi na pár dní Kubík)

Text: Jana Syblíková

Článok z láskavým dovolením potvrdiť z www.kocky-utulek.cz