Stále čakáme, že sa nám vrátiš

Tento článok má byť poučením a výzvou na zamyslenie, čo všetko ešte môžete urobiť pre bezpečie vašej mačičky. Neberte to na ľahkú váhu, pretože strata zvieraťa moc bolí a práve vaša milovaná štvornohá spoločníčky sa môže stať obeťou okolitého nebezpečného sveta.

Tieto riadky píšem a cítim bezmocnosť a beznádej. Stratila sa naše vonkajšie mačička Bubu. Stalo sa tak v piatok 29. 10. 2010. Bubu, ktorá neuniesla tiaž veľkého kolektívu a musela byť po čase ubytovaná vonku, nie násilím, ale postupne. Chcela byť mimo dosahu ostatných mačiek, túžila po voľnosti.

Vždy sme boli zástancovia toho, že naše mačičky nesmie mať nezabezpečený výbeh von, aby sa im niečo nestalo. A ako to všetko s Bubu vlastne začalo?

Bolo leto 2007, išli sme si do Hradca nad Moravicí pre synovca, ktorého sme mali strážiť po dobu, kedy má sestra sa švagrom dochádzali do zamestnania a my s Michalom sme mali práve dovolenku.

Setra sa ešte pred našou návštevou rodnej Opavy a Hradca nad Moravicí zmienila, že sa k nej prisťahovala mourovaná mačička Anička s mačiatkami. Mačička Anička mala zranenú panvicu, tiahla za sebou zadné tlapičky. Moja sestra s ňou preto bežala na veterinu, pán doktor však mačičke nedával veľa šancí na prežitie. Anička bola ošetrená, dostala injekcie a čakalo sa, či situáciu zvládne. Nakoniec naozaj úraz ustála, časom normálne behala, odchovala svoje mačiatka a jedno z nich - maličká Bubu - sa tak mala stať členom našej domácnosti. Pôvodné meno pre naše mačiatko bolo Johanka. Keď sme však Bubu viezli z Hradca nad Moravicí do Vrbičany, bolo vidieť, že je nevrlá, vrčí a vrčí. Keď sme dorazili domov, ukázalo sa, že Bubu si nejde pre ranu ďaleko, nafackovala dokonca v tom čase našej robustný vlkošedé Vlčice Mášence a čierne vlčica Ebince tiež. Z tejto mačaco-psie kombinácia sa stala časom nerozlučná trojka, všetko do doby než nás Mášenka v zime roku 2008 navždy opustila, to keď zomrela na zástavu srdca. V tej dobe sa tiež začalo rozrastať naše mačacie depozitum. Nastal čas, kedy Bubu začala prejavovať svoju nespokojnosť, pretože sa jej nepáčilo neustále prijímanie nových mačičiek.

Všetko vyvrcholilo, keď sme prijali 16 mačičiek z Řetůvka, mnohí z vás si iste túto kauzu pamätajú. Bubu začala vyvádzať, mala hysterické záchvaty, ktoré sa nedali nijako utlmiť. Skúšali sme úplne všetko, vrátane Bachových esencií, v tej dobe bohužiaľ nešťastne namiešaných, nemali sme s nimi skúsenosti a nepoznali sme tou dobou pani Fillová. Nič nepomáhalo, Bubu nám začala ocikáva úplne všetko, čo mala v dosahu - kuchynskú linku, steny, okná, skrinky, proste všetko, čo ju stálo v ceste. V konečnom štádiu sa Bubu uhniezdila v pelechu na chladničku. "Hniezdili" znamenalo, že nemienila zliezť dole z chladničky vôbec. Do pelechu chodila čúrať aj kakať. Presťahovali som teda mačičku Bubu do spálne. Lenže začala ďalšia patálie, v noci bola v pokoji, ale ráno sa poznačila z dverí von, a to do izieb, kde boli ďalšie mačičky, z ktorých mala hrôzu a tropil hysterické scény veľkého rozsahu. Kúpili sme teda postroj s vodítkom a začali sme brať Bubu von. Neskôr iz postrojku zišlo a Bubu chcela byť vonku stále častejšie. Vždy ráno vybehla z perín a poznačila sa von, šup a hup k hlavným dverám a hurá na záhradu. Čas bežal a nakoniec Bubu bývala na záhrade, kde sa tiež stále zdržiavala. Lenže, ako to už u mačičiek chodí, Bubu si začala zväčšovať svoje teritórium, aj napriek tomu sa však po väčšinu času zdržiavala v okolí svojho domova.

Po strate milovanej fenky Máše k nám prišla čierna sučka Belinka, s ktorou Bubu odmalička kamarátila. Nakoniec prišla aj ďalšie psie slečna - Sárinka - hyperaktívne šialenec. Sárinka rástla a začala nám Bubu preháňať po záhrade. Bubu sa tou dobou stále častejšie zdržiavala na streche garáže, kde jej bola tiež umiestnená zateplená mačacie búda s pelechom. Lenže, časom nás susedka upozornila, že naša vysoká múr nie je žiadnou prekážkou pre fenku Sárinka. Sárinka sa vyškriabal na garáž a Bubu v dobrom úmysle spochybňoval, čo sa ale mačičke nepáčilo a trávila tak čím ďalej tým viac času u susedky a pred bránkou nášho domova. V lete dokonca neprišla domov 5 dní. Nevedeli sme, kde je a čo sa mohlo stať. Nakoniec sa vrátila. Dodnes netušíme, kde mohla byť. Vtedy to ale bolo iné, aj keď sme mali strach, intuícia napovedala, že sa domov vráti. Michal sa vtedy zmienil, že raz to môže byť naposledy, že vlastne býva u domova, nie doma.

Na jeseň 2010 sa Bubu začala zdržovať stále častejšie doma. Vracala sa na záhradu a dokonca začala chodiť do pelechu číslo 2, ktorý mala tesne pri hlavnom vchode do domu, čo znamenalo prepliesť sa medzi psíkmi. Bolo nám dokonca divné, že si chodia líhať k hlavnému vchodu. Toto trvalo pár dní, denne som Bubu ráno nachádzala v pelechu. Až prišiel osudový piatok 29. 10 .2010, kedy som Bubu zazrela v pelechu pri hlavnom vchode naposledy. Bubu sa zahlásila a chcela skočiť na zem, kde raňajkovali naše suky. Povedala som si, že jej pomôžem a prenesiem ju k plôtika pri bazéne, aby ju sučka Sárinka neusurpovala. Dokonca mi prebehla hlavou, neviem prečo, myšlienka, či týmto krokom neovplyvním jej osud. Chápete to? Naozaj mi toto prebehlo hlavou. Hovorila som si, že keby si sama zvolila cestu a nepomohla som jej z pelechu von, treba by bol jej osud iný. Pár dní pred touto predtuchou som mala podobne podivné myšlienky. Bola som v nepravý čas na nepravom mieste? Nech už to bolo akokoľvek, dávam si stratu milovanej Bubu za vinu. Tiež to, že sme ju nedokázali zabezpečiť a vystavili sme ju nástrahám vonkajšieho prostredia. Boli sme zaneprázdnení ostatnými mačičkami. Museli sme fungovať všestranne a zabúdali sme na našu Bubu. Susedka z nej bola nadšená a hádzala jej neustále nejaké dobroty. Museli sme s Michalom chodiť do práce, jazdiť na veterinu, prijímať návštevy, starať o naše zvieratká, liečiť, upratovať. A teraz otázka. Má toto slúžiť ako ospravedlnenie? Chcem tým snáď obhájiť to, že na Bubu nebol čas? Neviem, možno áno, možno nie.

Paradoxne som tiež pred časom napísala článok s názvom "Terasy, výbehy a voliéry", kde upozorňujem, ako je dôležité bezpečia mačičiek. Mala som pravdu, ale jednu našu mačičku sme s Michalom nedokázali zabezpečiť - Bubu.

Je tomu už viac ako týždeň, kedy sme naposledy videli našu Bubu. Deň čo deň sa Zobúdzate so strachom a pýtam sa, čo sa mohlo stať? Každý deň behám a kontrolujem pelech, či tam náhodou Bubu nespinká. Vyčítam si to, trápim sa a zároveň mi stále prebieha hlavou, že všetko, čo sme už podnikli za kroky k jej nájdeniu, je stále málo. Som nervózny a nechcem pochopiť, že Bubu neprišla domov.

Bohužiaľ, niektorí susedia nemajú pochopenie, mačky jednoducho nerieši. Prečo tiež, všade je ich plno. Keď som žiadala jedného zo susedov, aby prezrel menej navštevované priestory svojho domu, pretože sa na jeho pozemku Bubu tiež zdržiavala, sused len odvetil, že ju tam nikdy nevidel a nie je potrebné nič prezerať. Ak vraj chcem mačky, tak má plno mačiatok, ktoré mi môže priniesť.

Vylepovali som plagátik na autobusovej zastávke. Jeden člen skupinky puberťákov mi povedal, že sa mám s mačkou rozlúčiť, že už je bohvie kde. Plagátiky s výzvou o pomoc pri hľadaní našej mačičky boli vylepené po celej našej dedine na všetkých frekventovanejších miestach a v okolitých dedinách tiež.

Napadá nás, že môže byť Bubu niekde zavretá a nemôže von. Tiež mohla niekde spadnúť a zraniť sa. Mohlo ju zraziť auto a odplazil sa nevedno kam. Mohol ju po zrážke autom tiež niekto "upratať". Mohla sa otráviť a niekde zomrieť. Mohli jej niečo urobiť pubertiaci, ktorí chodia do krčmy hneď oproti útulku. Mohol ju zahnať kocúr a môže byť dezorientovaný niekde x kilometrov ďaleko. Mohol nám snáď niekto vedome ublížiť a prečo by to robil? Môže byť však ešte niekde zranená a opustená bez pomoci. Mohla ju napadnúť kuna. Mohla sa utopiť, pretože treba nebolo možné sa vydriapu napríklad zo suda pri odkvape. A čo viac? Mohol ju tiež niekto odviezť. Niekto, kto k nám išiel pre mačičku a my sme zrovna neboli doma. Návštevy sa u nás striedajú vo veľkom. Neraz sa stalo, že sa ľudia zmienili, že už u nás boli raz, my sme zrovna neboli doma, a tak si chceli odviezť tu veľmi ústretovú Vítací mačičku, ktorá bola vonku na múriku či pred bránou - našu Bubu. My by sme boli radi, keby našla Bubu nový a bezpečný domov, ale potrebujeme to vedieť. Bubu je jedna z nás, nemôžeme sa len tak zmieriť s tým, že tu zrazu nie je.

Dňa 4. 11. 2010 sme po 11 hod. Dostali hlásenie, že u ihrisko leží zrazená čiernobiela mačička. Na mieste sme zistili, že to nie je naša Bubu.

Bubu, stále ťa vidím ako maličké mačiatko, ktoré sme si doviezli z Hradca nad Moravicí, mestečka blízko mojej rodnej Opavy. Tiež celkom jasne vnímam, aká bola tvoja povaha, tvoja vynaliezavosť, dravosť, akčnosť, proste vnímam všetko, čím si bola výnimočná. Nádej umiera posledná, my stále veríme, že sa nám vrátiš, nech už bude tvoj návrat šťastný či bolestný. Každý deň budeme čakať a dúfať, že ťa uvidíme alebo dostaneme informáciu smerujúce k tvojmu nájdeniu.

Je potreba vykričať svoje pocity von, vypísať sa z nich, aj keď bude mnohých znieť zmätene, nevadí. Zároveň je potrebné zabezpečiť všetky členmi našej početnej domácnosti.

Píšem az jednej strany mám mačičku Fábinku, ktorú zrazilo nedávno auto a ako zázrakom prežila, vďaka našim priateľom z Kladna, ktorí jej poskytli prvú pomoc a mohla tak byť operovaná. Z druhej strany mám starenku Ruženku, ktorá nedávno prekonala operáciu s odstránením nádoru na mliečnej žľaze. Obe dievčatá mačacie sú tu so mnou a cíti moju bolesť.

Ďakujem za masívnu podporu, ktorá od vás všetkých v týchto ťažkých dňoch prichádzala a prichádza stále.

Tu si môžete prezrieť fotogalériu Bubu: http://srdcemprokocky.rajce.idnes.cz/Bubu/

Tu je letáčik a výzva o pomoc, ktorú prosíme šíriť ďalej:

http://www.srdcemprokocky.cz/?q=node/804

Nemám slov, zviera sa mi hrdlo úzkosťou a do očí sa hrnú slzy.

To, čo tu čítate, je len zlomkom všetkého, čo sme s našou milovanou Bubu zažili.

Budeš stále s nami Bubu, neprestaneme na teba čakať. Si mačička, na ktorú sa nedá zabudnúť.

Za nás za všetkých,

Tvoje Kristýna

www.kocky-utulek.cz

www.srdcemprokocky.cz